Inzercia

v NOTA BENE

Viac...

 

 

 

Vo svete

[03. 09. 2015]

,,Zmiznite, vy... čo tu chcete? Ak okamžite nevypadnete, tak vás zabijem." Takéto ,,vrúcne" privítanie nás čakalo na mieste pripomínajúcom apokalypsu ľudskej civilizácie. Rozzúrená bezdomovkyňa, posilnená výdatnými dúškami lacného rumu, nám jasne dala najavo, že sme prekročili brány sveta, v ktorom sme nevítaní a nechcení.

Našli sme ho takmer v srdci nášho hlavného mesta, len pár metrov od rušného obchodného centra. Uzučkým chodníkom vyšliapaným v halde špiny a odpadkov sme sa prebrodili k polozbúraným, opusteným garážam, obývaným ľuďmi žijúcimi hlboko za hranicou biedy. Chatrče, ktoré len ťažko nazvať ľudskými obydliami, sú vystlané špinavými, páchnucimi handrami, slúžiacimi ako ležoviská, o ktoré sa bezdomovci delia s potulnými mačkami a často aj vyhladovanými psami. Manévrujeme v nepríjemnom teréne, keď sa odrazu pred nami vynorí obraz letnej idylky. Skupinka zarastených mužov a zanedbaných žien sedí pri ošúchanom kempingovom stolíku, popíja, pofajčieva a živo debatuje. Po našom príchode spozornejú. No zatiaľ čo mňa ešte stále prepaľujú nedôverčivými, nepriateľskými pohľadmi, moju sprievodkyňu, reportérku televízie Markíza Kristínu Kővešovú, vítajú ako starú známu. Kristína vošla do povedomia televíznych divákov tým, že sa venuje nebezpečným témam. V rozhovore nám porozprávala o životnom štýle týchto uzavretých komunít, ktorý by bol možno vhodnou témou aj na román.

Čím vás tento, pre mnohých nepríjemný a nebezpečný svet tak oslovil?

Beriem to ako svoje poslanie. Okrem bezdomovcov mapujem aj neľahké osudy utečencov, obetí obchodovania s ľuďmi, drogových dílerov. Nie sú to ľahké témy, ale verím, že majú zmysel a mali by sme o nich hovoriť a nezatvárať pred nimi oči. Medzi bezdomovcami som objavila spolupáchateľa jednej z najbrutálnejších vrážd na Slovensku, ktorého náš súdny systém prepustil a nechal behať medzi nami. Stretla som tam vysokoškolského profesora, ale aj rodinu, ktorá prišla o všetko a postavila si dom z odpadkov pri železnici. Na ulici žijú rôzni ľudia.

Stretli ste sa tu s nejakým výnimočným človekom, ktorého osud vás natoľko upútal, že naň neviete zabudnúť?

Takmer denne sa stretávam s rôznymi osudmi. Väčšina z nich je smutná a takmer navlas rovnaká. Ľudia prišli vlastnou alebo cudzou vinou o celý svoj majetok a ocitli sa na uli ci. Stretla som sa aj s ľuďmi, ktorí sa pre život na ulici rozhodli sami. Spomínam si na muža, ktorý pochádzal zo vzdelanej a dobre zabezpečenej rodiny. On sám bol údajne podnikateľ. Po nejakom čase sa všetkého vzdal a rozhodol sa pre život medzi bezdomovcami. Na otázku prečo mi odpovedal,že nechce už žiť v systéme tejto spoločnosti a miluje slobodu. Pochvaľoval si, že nemusí platiť žiadne účty, nemá žiadne povinnosti a doslova si robí, čo chce. Vyhovuje mu aj život v komunite bezdomovcov, ktorí sú vraj na rozdiel od ľudí z vyššej spoločnosti jednoduchší a úprimnejší. Hovoril, že si vzájomne pomáhajú a delia sa o všetko, čo majú. Vraj má teraz všetko, čo k životu skutočne potrebuje. Žije v opustenej garáži, ktorú si prerobil na útulný malý byt, presne vie, kde a ako si dokáže zohnať zadarmo jedlo, a keď potrebuje nejaké drobné, pozbiera železo.

Máte pocit, že keď sa bude o tom verejne hovoriť, pomôže im to?

Svojimi reportážami sa snažím ukazovať pravdu. To, čo vidím a cítim. Nerobím z nich horších, ale ani lepších ľudí. Ukazujem len realitu bez akýchkoľvek predsudkov. Či to pomôže bezdomovcom? Niektorým áno, niektorým nie. Každopádne je dobré pre celú spoločnosť, že spoznávame aj túto komunitu ľudí.

Situácia, ktorá vás najviac zaskočila?

Spomínam si na reportáž o ľuďoch, ktorí žijú v podzemí. Pod Bratislavou je vybudované tajné bezdomovecké mestečko. V šachtách, kanáloch a chodbách, kde vedie potrubie, sú vybudované malé ,,byty", v ktorých žijú desiatky ľudí. V jednej šachte, ktorá je asi štyri metre pod zemou, už niekoľko rokov žije staršia pani. Medzi ľudí chodí len zriedka a väčšinu svojho života prežila v podzemí. Keď som za ňou prišla, dlho sme sa rozprávali. Na moje prekvapenie sa vôbec nesťažovala. V podzemí má svoj domov a chce tu aj dožiť svoj život. Pomoc nežiadala. Prosila ma len, aby som všetkým ľuďom, ktorí žijú štandardným spôsobom, niečo odkázala. Vraj vždy, keď ide von medzi nás, vidí, ako sa neustále niekam ponáhľame, sme v strese, nevšímame si jeden druhého a neusmievame sa. Nerozumela tomu. Bola smutná, že keď sa na niekoho usmeje, len málokedy sa jej ten úsmev vráti... objala som ju a ona sa rozplakala... Viem, že to bolo jej prvé objatie po mnohých rokoch. Jej veľkým želaním bolo, aby sme sa na seba usmievali vždy, keď sa to aspoň trochu dá.

Ako by ste opísali ich životný štýl? Pre mnohých je zastretý rúškom tajomstva.

Títo ľudia sa postupom času naučili, ako na ulici prežiť. Vedia, kde môžu prespať, kde sa zadarmo najesť, okúpať sa, oprať si či zohnať peniaze. Napríklad mnohé svoje príbytky si postavili z toho, čo našli medzi odpadkami a čudovali by ste sa, ale niektorí majú aj plastové okná. Jedlo, ktoré je po záruke spotreby, nájdu vyhodené pri supermarketoch. Na teplé obedy chodia po rôznych charitách. Tu sa aj okúpu, operú si či nájdu lekára. Majú prehľad aj o rôznych akciách. Napríklad vedia, v ktorých obchodoch dávajú zadarmo svojim zákazníkom ráno kávu. Peniaze nájdu doslova na ulici. Niektorí žobrú, no väčšina z nich zbiera železo alebo speňažia, čo nájdu v odpadkoch. Vraj ľudia vyhadzujú neuveriteľné veci. Bezdomovci mi hovorili, že veľakrát našli aj vyhodené peniaze, ktoré ľudia zabudli napríklad vo vankúšoch... a to nie malé sumy. Poznám ženu, ktorá zbiera oblečenie, čo my vyhodíme a predáva ho na burze. Hovorí, že za víkend si zarobí aj päťdesiat eur.

Tvoria uzavreté komunity?

Mnohí z nich žijú v bezdomoveckých mestečkách, ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach. Niektorí v prerobených garážach, iní v opustených budovách alebo v stanoch v lese. Žijú vo svojej komunite, kde platí ich vlastná hierarchia a vlastné pravidlá. Videla som, ako sa do krvi pobili, boli opití, ale aj ako sa delili o posledný kúsok chleba či zachraňovali psa, ktorého chceli ľudia v lese odstreliť. Keď chcete medzi nich prísť, musíte s nimi nielen vedieť komunikovať, ale aj pochopiť život ich komunity.

Boli ste niekedy vystavená skutočnému nebezpečenstvu?

Keby som myslela na nebezpečenstvo, tak nemôžem robiť túto prácu. Riadim sa nielen zdravým úsudkom, ale najmä vlastnou intuíciou.

Vo svete
Autor: KATARÍNA HANZELOVÁ
Zaradenie: VAŠE POSTREHY
Strana: 74,75
Datum: 2015-09-01
Zdroj: Slovenka
Nadpis: Vo svete
Text:

 

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET.

Web Analytics