Neprestaňte snívať! Predajcovia Marián a Albert na návšteve u pápeža.

[23. 01. 2017]

Predajcovia Nota bene Marián a Albert na vlastné oči videli pápeža Františka. Boli medzi 5 000 ľuďmi bez domova, ktorých pri príležitosti slávnostného ukončenia Svätého roku milosrdenstva pozval do Vatikánu.

Foto: Vladimír Šimíček

„Dobre, že som sedel, keď mi povedali o možnosti stretnúť sa s pápežom,“ hovorí Marián Salama (49), predajca Nota bene na trhovisku Miletičova. Jeho bydliskom je momentálne Útulok sv. Lujzy de Marillac, ktorý spravuje nezisková organizácia Depaul Slovensko. Roky v ňom býval aj Albert Brutovský (51), predajca Nota bene z Trnavského mýta, ale pred pár týždňami sa odsťahoval do podporovaného bývania.

Podmienky výberu boli pragmatické, do úvahy prichádzali ľudia, ktorí majú blízko k viere, občiansky preukaz a v ceste im nebránia vážne zdravotné dôvody. Žiaľ, so životom na ulici sa rýchlo nabaľujú choroby, takže hoci v Depaul vybrali viacerých, niektorým cestu do Vatikánu neodporučil lekár. Napokon sa do výberu dostali piati, dvaja z útulku a traja z nocľahárne. Z celého Slovenska cestovalo dokopy asi 80 ľudí v sprievode kňazov Petra Gombitu z Hýľova, Mariána Kuffu zo Žakoviec a ďalších.

Albert, na rozdiel od Mariána, letel prvýkrát v živote, ale vraví, že to preňho nebolo nič zvláštne. Ich prvé dojmy z Vatikánu? „Prehlušovala ich bolesť nôh, mám s nimi vážne problémy, takže chvíľu som aj ľutoval, že som sa dal na taký výlet nahovoriť. Našťastie, mali sme skvelé ubytovanie u rehoľných sestier priamo na Námestí sv. Petra, z okien sme videli aj časť svätopeterskej baziliky. Architektúra, dav ľudí, množstvo motoriek, to všetko ma ohromilo,“ hovorí Marián. Albert sa vyjadruje veľmi úsporne, pretože veľmi zle počuje: „Veľký kostol, tie maľby... To sa mi páčilo.“

Stretnutie s pápežom ich čakalo na druhý deň, čo znamenalo o ôsmej ráno stáť pred Bazilikou sv. Petra spolu so všetkými pozvanými a trpezlivo čakať. Každý musel prejsť kontrolou ako na letisku, až potom mohol vstúpiť do auly baziliky. Pápež František prišiel okolo jednej popoludní, dovtedy sa na pódiu skúšal kultúrny program. Marián a Albert sedeli v piatom či šiestom rade, takže mali na všetko perfektný výhľad. Videozostrih slávnosti na Youtube približuje aj moment, keď pápeža obkolesujú jeho hostia, načahujú k nemu ruky a usilujú sa ho aspoň chvíľu podržať. Aj Albert dúfal, že sa k nemu dostane tak blízko a dá mu podpísať Nota bene, ale... „Nebola šanca.“ No aspoň opatrovateľ Janko z Depaul dal pápežovi v mene všetkých slovenských hostí knihu fotografií Život na ulici od Lukáša Maceka a podali si ruky.

Spontánny príhovor pápeža Františka bol síce tlmočený aj do slovenčiny, ale technika trochu haprovala, takže zvuk v slúchadlách vypadával. Albert ukazuje na uši, krúti hlavou a naznačuje, že nepočul nič. O to viac sa sústredil na výraz pápeža. Oceňuje, že sa nemračil, že pôsobil milo. Marián z toho čo počul, pochopil, že svet vyzýva k pokoju, mieru, súcitu a odpusteniu. Vatikánsky rozhlas vzápätí zverejnil preklad jeho príhovoru do slovenčiny, takže sa dá prečítať na webe. Pápež František v ňom tiež vyzýva chudobných, aby neprestali snívať: „Keď človek stratí schopnosť snívať, stratí schopnosť boriť sa s utrpením. Jedine ten, kto cíti, že mu niečo chýba, hľadá a sníva. Ten, kto má všetko, nemôže snívať!“

Albert sníva o byte, v ktorom by bol sám alebo s kamošom. Ešte sa zdráha hodnotiť svoje čerstvé, len dvojtýždňové ubytovanie: „Uvidím po čase, ale sme dvaja v jednom byte s kúpeľňou, toaletou a balkónom, máme aj vlastný telkáč a zatiaľ si rozumieme.“ O kuchyňu sa delia s obyvateľmi ďalších takýchto bytových buniek. Aby ste pochopili, aký je to preňho luxus, musíte vedieť, že v útulku obývate izbu s viacerými ľuďmi a nielen kuchyňa, ale aj toaleta sú spoločné, a televízor si môžete pozrieť len v spoločenskej miestnosti. Pre ľudí v núdzi je to pravdaže obrovská pomoc. 

Útulok sv. Lujzy de Marillac navyše poskytuje aj sociálnu asistenciu, sociálne poradenstvo, sprostredkovanie lekárskeho ošetrenia a liečenia zo závislostí. Albert v ňom mal povesť pracovitého chlapa, rád umýval podlahy, ale robil aj pomocného robotníka a závozníka. Nota bene predáva už asi 13 rokov a na ulicu sa dostal pre nezhody s maminým partnerom. Jedna zima ho poriadne potrápila. Do deravých tenisiek sa dostala vlhkosť, omrzli mu nohy, dostal zápal priedušiek aj vysoké horúčky. „Keď lekárka videla moje nohy, na pätách som mal už rany, okamžite zatelefonovala do Útulku sv. Lujzy. Tam mi pomohli a to bolo pre mňa ako zázrak.“ O svojej viere hovorí Albert jednoducho. Má rád modlitby Zdravas Mária a Otčenáš, ktoré ho naučila babička, a keď sa pomodlí, uľaví sa mu.

Aj Mariána viedla k viere babička, ale priznáva, že ako dospelý sa podľa nej nesprával. Žil však spokojne. Asi sedemnásť rokov robil v Slovenskom národnom divadle v Bratislave kulisára a neskôr aj špecialistu na zbrane používané na javisku. „Zlomila ma mamina smrť a strašné trápenie, ktoré pred ňou podstúpila. Nevedel som to spracovať, nadával som Bohu, znenávidel som ľudí, svet aj sám seba. Predtým som miloval literatúru, hudbu, filmy aj prírodu, ale zrazu som mal len negatívne pocity, akoby som v sebe zapol sebadeštrukčný program. Veľa som fajčil, pil som množstvo kávy a alkoholu, skoro som nejedol. Spal som s prostitútkami, bolo mi jedno, či dostanem pohlavnú chorobu, alebo ma v opitosti zrazí auto. Nezáležalo mi na tom, že mi odchádzajú peniaze, ani že skončím na ulici... Bol som si istý že pri mojom spôsobe života mám pred sebou tri, možno štyri roky života.“

Keď pochoval mamu, mal 38 rokov, dnes má 49 a už dva roky predáva Nota bene. Svojím zhubným životným štýlom si privodil vážne choroby. Hovorí, že smrť mu niekoľkokrát dýchala na krk, no keď s ním bolo najhoršie, prijali ho Sestry Matky Terezy. „Tam som videl, čo znamená láska a milosrdenstvo v praxi. Ony ma zachránili. Starali sa o mňa štyri mesiace a pomohli mi dať sa dokopy. Viete, môžete si o sebe myslieť, že ste silný, bohatý a úspešný, ale príde moment keď vás Boh pokorí. Vtedy máte šancu pochopiť, že to všetko, čo ste považovali za svoju pýchu, patrí jemu. Potom je na vás, či to zistenie a šancu na nápravu prijmete. Ja som ju prijal a dnes viem, že všetko materiálne, čo človek potrebuje k životu, sa mu vojde do jedného ruksaka. Snívam najmä o práci, ktorú by som vládal robiť aj s týmito mojimi nohami, s ktorými už toho veľa nenachodím, a o mieste, ktorému by som mohol hovoriť domov.“ 

Text: Galina Lišháková

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.