Ako samosprávy vyrábajú ľudí bez domova

[06. 02. 2017]

Na Slovensku vládne v bývaní chudobných zvláštny trend. Namiesto pomoci ich vysťahujú na ulicu. Celé rodiny s deťmi.

Koncom uplynulého roka tento trend potvrdili v Bánovciach nad Bebravou, kde sa chystajú vysťahovať oficiálne 400, neoficiálne až 600 ľudí, z nich 176 detí. Pre týchto ľudí nemajú náhradné ubytovanie. Bytovky už nie sú obývateľné. Mesto dlhodobo neriešilo situáciu, aj keď sú medzi vysťahovanými mnohé rodiny, ktoré si poctivo platili nájomné. Aj v Žiline v týchto dňoch zbúrali vyhorenú mestskú bytovku na Bratislavskej ulici a chystajú sa búrať ďalšie, ktoré sú ešte obývané. V požiarom poškodenej bytovke žilo 116 obyvateľov. Desiatim rodinám ponúkli po mesiaci strávenom v telocvični kontajnery s jednou izbou. Viacpočetná rodina zaplatí mestu mesačne 200 eur za 17 m 2 bez WC a kúpeľne. K vysťahovaniam dochádza najčastejšie v Košiciach a Prešove, ale aj v ďalších, menších mestách. Ľudia musia opustiť byty väčšinou bez šance znovu získať adekvátne bývanie. V Martine pre vysťahovaných postavili kontajnerovú osadu pri skládke tuhého odpadu. V Liptovskom Mikuláši bývajú chudobní v azbestových kontajneroch v priemyselnej časti mesta. Podľa zisťovania na úradoch splnomocnenca pre rómske komunity, bolo len v rokoch 2010 až 2013 na základe podnetov vysťahovaných obyvateľov vysťahovaných z Luníka IX okolo 2 000 osôb. Náhradné ubytovanie poskytli asi štvrtine z nich.

PROCES VYSŤAHOVANIA

Vysťahovania z mestských nájomných (sociálnych) bytov majú podobný scenár. Argumentuje sa neplatením za nájom a služby či nevyhovujúcim stavom budov. Mestá sa usilujú, aby nemali nájomníkov so zmluvami na dobu neurčitú, čo im pomáha dostať obyvateľov z týchto budov s čo najmenšími starosťami. V takom prípade môžu totiž po uplynutí nájomnej zmluvy obyvateľov vysťahovať bez náhradného ubytovania. Rôznymi spôsobmi sa usilujú dosiahnuť, aby s nimi nájomníci uzavreli zmluvy len na dobu určitú. Keď vyprší čas zmluvy, jednoducho ju znova neobnovia. Argumentujú tiež statickými posudkami a ochranou zdravia a bezpečia obyvateľov budov. A tak ich „v záujme zdravia a bezpečnosti“ vysťahujú na ulicu – väčšinou v jesenných a zimných mesiacoch.

Ľudia však hneď neodídu, pretože nemajú kam. Pud sebazáchovy je silnejší ako uposlúchnutie výzvy na vysťahovanie. Takže nasleduje niekoľkomesačný proces súdneho vypratávania. Vlastník odpojí budovy od vody a elektriny, a tak bývalí nájomníci prežívajú v chladných bytoch bez základných podmienok pre život. Potom nasleduje násilné vypratanie. Tí, čo majú viac šťastia, sa dostanú do kontajnerových buniek alebo iných bytov v getách v odľahlých častiach miest. Ostatní idú rovno na ulicu. Nič nebráni búraniu objektov, pričom v niektorých prípadoch sa voľných pozemkov rýchlo chytia investori.

Stáva sa, že prázdne budovy ostanú stáť a ľudia sa do nich vrátia ako squateri. Iní sa nelegálne nasťahujú do nájomných bytov k príbuzným, kde potom žijú v preplnených miestnostiach a opäť čakajú na vysťahovanie. Ďalší si postavia chatrč v tzv. nelegálnej osade na predmestí či v lesíku. Dôkazom je košická osada Mašličkovo postavená vedľa sídliska Luník IX. Už niekoľko rokov jeho komunita narastá, teraz v nej žije asi 250 ľudí. V januári 2016 v Mašličkove zomreli dve niekoľkomesačné bábätká. Jedno zmrzlo a druhé zhorelo v chatrči. Mesto obyvateľom osady ponúklo v septembri 2016 ako riešenie byty v prázdnej bytovke na Luníku IX v dezolátnom stave – bez kúrenia, so zatečenou strechou, s porozbíjanými oknami a stenami, bez základného vybavenia, akým je napr. WC. Navyše im položilo podmienku, že si byty musia na vlastné náklady zrekonštruovať.

VYSŤAHOVANIA NESMÚ VIESŤ K BEZDOMOVECTVU

Pravdepodobne sa mnohí pýtate: „Sú to neplatiči, čo s nimi majú mestá robiť?“ Realitou však je, že s neplatičmi sa takmer vždy vysťahujú aj rodiny, ktoré si poctivo platia nájomné, ako to dokazuje aj príklad z Bánoviec nad Bebravou, kde si bez podlžnosti riadne platilo nájomné až 24 rodín. Ani havarijný stav budov nemajú na svedomí len nájomníci, často je následkom dlhodobého zanedbávania rekonštrukcií mestských bytoviek.

Keď odhodíme predsudky, prestaneme obviňovať ľudí, ktorí potrebujú pomoc. A keď identifikujeme, kde zlyháva systém, môžeme hľadať riešenia. Súčasný stav je následkom dlhodobého zanedbávania riešenia problematiky sociál- neho bývania a chýbajúcej intenzívnej práce s vylúčenými komunitami na Slovensku zo strany štátu, miest a obcí. Vysťahovania len zvyšujú sociálne napätie a nie sú dobrým riešením, i keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že mestá sa týmto prístupom zbavia nepohodlných neplatičov a množstva problémov. Ľudia sa však vysťahovaním nevyparia. Ostanú v meste a ich problémy nezmiznú, naopak, len sa premiestnia alebo zväčšia o bezdomovectvo, ktoré budú musieť následne aj tak riešiť.

Podľa medzinárodných zmlúv, ku ktorým sa Slovensko zaviazalo, nesmú hromadné vysťahovania viesť k bezdomovectvu a existuje povinnosť zabezpečiť pre vysťahovaných adekvátne náhradné bývanie. Uvádza to Všeobecný komentár č. 7 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Podľa Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v zmysle článku 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach sú štáty zodpovedné za úmrtia v dôsledku nebezpečných podmienok bývania, ktoré sú im známe. Aj podľa slovenskej legislatívy nesú samosprávy zodpovednosť za občanov, ktorí sú bez domova.

ZODPOVEDNOSŤ SAMOSPRÁV A ŠTÁTU

Okrem slabej a personálne poddimenzovanej sociálnej a terénnej práce mestá dlhodobo zanedbávajú aj výstavbu verejných nájomných bytov, hoci prostriedky i možnosti existujú ponúkajú sa štátne dotácie, Štátny fond rozvoja bývania či Európsky fond regionálneho rozvoja. Cenovo dostupných nájomných bytov je veľmi málo, a nielen pre ľudí z giet, ale aj pre všetky nízkopríjmové či mladé rodiny, ktoré musia vynaložiť veľké úsilie na to, aby mohli bývať. To spôsobuje verejnú nevôľu riešiť bytovú otázku ľudí z giet.

Je preto alarmujúce, že nevyčerpané dotácie na výstavbu nájomných bytov sa v minulých rokoch premiestňovali na iné účely. Tento prístup zbytočne stupňuje sociálne napätie. Samosprávy by mali prevziať svoju zodpovednosť a zamerať sa na dobudovanie bytového fondu pre všetky nízkopríjmové skupiny obyvateľstva od mladých ľudí cez pracujúcich za nízke mzdy až po sociálne vylúčené komunity. Zo strany štátu je potrebný nový zákon o sociálnom bývaní a zmena príspevku na bývanie, aby reálne pokryl náklady na bývanie tak, aby každý, komu hrozí, že príde o strechu nad hlavou, mohol preklenúť krízu a udržať si bývanie.

INTENZÍVNA PODPORA

Obyvatelia z giet nemajú možnosti zapojiť sa do života bežnej spoločnosti a už vôbec nie do bežného zamestnania. Nemajú na to sociálne, hygienické ani vzdelanostné zázemie. Najlepším riešením by bolo, keby im samosprávy dokázali vytvoriť možnosti existovať inak. Ak chcú mestá do budúcnosti predchádzať vzniku problematických oblastí a bezdomovectvu, mali by hneď teraz prestať koncentrovať ľudí s problémami v separovaných oblastiach. Ak už getá existujú, je nevyhnutné zabezpečiť im intenzívnu podporu.

Je potrebné zaktivizovanie samotných obyvateľov vylúčených komunít. To sa dá prostredníctvom intenzívnej, pravidelnej a dlhodobej terénnej sociálnej práce s dostatočným počtom sociálnych pracovníkov. Prácou s neplatičmi, finančným poradenstvom, poskytovaním pomoci pri udržiavaní bývania v adekvátnom stave a aspoň základnou opravou budov. Poskytnutím poradenstva, ako napr. predchádzať zbytočnému úniku energií či udržiavať byty v dobrom technickom stave. Umožnením vzdelávania, zmysluplného trávenia voľného času. Riešenia existujú, ak je vôľa ich vykonať. Veľmi dobrým príkladom je napr. situácia vo Veľkom Krtíši, kde si obyvatelia v takýchto bytoch pomohli svojpomocne za výraznej podpory miestneho komunitného centra a projektu domovníkov.

Text: Nina Beňová (OZ Proti prúdu) Foto: Alan Hyža