Inzercia

v NOTA BENE

Viac...

 

Rozhovor: Z ľudí na ulici máme strach

[27. 03. 2017]

„Pokúšame sa dokázať si, že k nim nepatríme, že my sme si svoj komfortnejší život zaslúžili. Chýba nám pocit solidarity,“ hovorí právnik IVAN LORENC, ktorý pre združenie Proti prúdu pracuje v oblasti advokácie práv a záujmov ľudí bez domova.

Ľudia bez domova sú na Slovensku hlavnou správou médií dva dni v roku – keď teploty klesnú hlboko pod nulu...

Áno, o ľuďoch bez domova sa, žiaľ, najviac rozpráva, keď príde tuhá zima, alebo keď sú nútení vysťahovať sa z nejakej bytovky patriacej mestu či obci. V televízii sa vtedy hovorí o potrebe postaviť stany, uvariť teplú polievku alebo doniesť nejaké oblečenie. Tieto prejavy ľudskosti sú zároveň dôkazom o tom, ako veľmi je predstava o skutočných potrebách ľudí bez domova skreslená. S prácou pre nich som začínal v zime 2005/2006. Pamätám si, ako sme kúrili v stanoch, ktoré v Bratislave postavili, aby ľudia nezamrzli na ulici. Bolo obrovské šťastie, že sa nič nestalo a nikto v tých stanoch nezhorel trebárs z prevrátenej piecky. Celé mi to pripomínalo reportáže z krajín, kde je vojna, a bolo mi z toho smutno. Odvtedy uplynulo viac ako desať rokov, no my v zime stále rozmýšľame o stanoch... Za desať rokov sme nenašli žiadne lepšie riešenie, žiadnu budovu a službu pre riešenie krízového stavu.

Vie sa, koľkých ľudí sa tento problém týka?

Ľudí bez domova sú určite tisíce, ale krízové riešenie pre tuhé mrazy sa týka menšieho počtu ľudí. Predovšetkým tých, ktorí spia na ulici, nemajú možnosť celodenného ubytovania alebo využívajú nevyhovujúce ubytovanie, napríklad chatky, garáže atď... Prieskum a sčítanie, ktoré v Bratislave prebehlo koncom minulého roka a na ktorom združenie Proti prúdu úzko spolupracovalo, zisťovalo aj ich dolnú hranicu. Na ulici bolo sčítaných 219 a v nocľahárňach 354 ľudí.

Čo by podľa vás mali robiť samosprávy?

Predovšetkým by mali iniciovať zmeny v legislatíve, v rozdelení kompetencií a vytvoriť dlhodobú víziu rozvoja bývania, ktorá by zohľadňovalo reálne možnosti ľudí, vrátane tých bez domova. Mohli by rozvíjať už existujúce kapacity rôznorodých služieb a vytvárať nové. Napríklad úplne chýbajú služby zamerané na zachovanie bývania. Mohli by sa pýtať mimovládnych organizácií, ktoré s ľuďmi bez domova pracujú, čo by potrebovali, aby ich práca bola efektívna, a stať sa ich partnermi. Mestá musia byť dostatočne silné, aby neboli len v pozícii kontrolóra financií, ale aj miestom, kde vznikajú inovatívne projekty, a inštanciou, na ktorú sa môžu so žiadosťou o pomoc obrátiť organizácie aj samotní ľudia bez domova.

Je problémom naša neľudskosť či neochota?

Ľudskosť a ochota niekedy nemusia stačiť. Musia sa k nej pridať aj schopnosti. Medzi ne patrí aj schopnosť dobre riadiť, manažovať spoločnosť. Nemalo by sa stávať, že mestá nevyužijú možnosti získania peňazí na stavbu bytov z fondov na to určených, či nezískajú výhodnú pôžičku z banky, že na úradoch nie je nikto, kto by mal pomoc ľuďom na ulici v pracovnej náplni.Ako je možné, že bytové oddelenia magistrátov nekomunikujú so sociálnymi, alebo sociálne oddelenie nevie o schválenom záväznom nariadení, ktoré ovplyvňuje bezprostredne život ľudí bez domova? V posledných rokoch sa stretávam aj s ľuďmi na ministerstvách alebo iných orgánoch verejnej moci. Zdá sa mi, že chuť pomáhať by aj bola, ale akoby nebol dostatok času a odvaha na hľadanie a skúšanie správnych riešení. Možno sa nevieme dobre zorganizovať, nevieme komunikovať a sme až príliš ustráchaní prinášať do života nové myšlienky.

Existuje tlak verejnosti, aby sa ľuďom bez domova pomohlo?

Nie. Asi to má to viacero dôvodov, jedným z nich je aj dlho potláčaný individualizmus, ktorý teraz priveľmi vyskočil do popredia. Individuálna sloboda a zodpovednosť sa zvrhla na pocit, že sme tu len sami pre seba. Prevládla priveľká viera v to, že naše šťastie záleží len od našej výkonnosti. Zabúdame však, že život nám všetkým nerozdal rovnako dobré karty a málo sa dívame na spoločnosť ako celok, na hodnoty, ktoré v nej prevládajú. Pozerať sa na všetko ako na odmenu, ktorú si musím za veľké úsilie zaslúžiť sám, nie je najšťastnejšie. Pri riešení bezdomovectva tento prístup zlyháva. Po viac ako desiatich rokoch práce si to trúfam povedať. Individualizmus a vlastná zodpovednosť môžu byť hybnou silou, ale nám dnes viac chýba pocit solidarity. 

Nezdá sa mi, že by bol individualizmus súčasťou nášho národného dedičstva. Aj v tom najchudobnejšom dome mali misku pre žobráka.

Pre začiatok by sme sa mohli vrátiť aspoň k tomu. Nedávno, keď bola v Turecku veľká zima, otvorili pre psy a mačky obchodné domy. Ako je možné, že oni urobili niečo také pre zvieratá a my v Bratislave rozdeľujeme lavičky priečkou, aby si na ne nikto nemohol ľahnúť? Z ľudí na ulici máme strach. Pokúšame sa dokázať, že k nim nepatríme, že sme si svoj komfortnejší život zaslúžili. V reportážach donekonečna ukazujú špinavých ľudí na ulici, vzbudzuje sa dojem, že nič nerobia, že my ostatní ich len platíme zo svojich daní. Aj tí z nás, čo niekedy pomôžu, mávajú podmienku – hlavne, aby si za tú almužnu nekúpili alkohol... Prečo však stále chceme niekoho vychovávať? Aj v rámci poradenstva ľuďom bez domova často riešime všetko iné, len nie bývanie. Staráme sa, aby ľudia bez domova osobnostne napredovali, aby riešili svoj psychický stav, závislosti, zvyšovali pracovné zručnosti... Pritom ich hlavným problémom je, že nemajú kde bývať! Lenže získať bývanie je u nás ohromne ťažké, nezostáva nám teda nič iné, iba riešiť to, čo sa dá. 

Ako by sa naše nastavenie voči ľuďom bez domova malo zmeniť?

Prvá vec je ich prijať. Nehodnotiť ich. Nepátrať po tom, čím si zavinili, že zostali na ulici. Zmena postoja však súvisí aj s otázkou, či môže byť vlastné šťastie nezávislé od šťastia iných, ktorí so mnou tvoria spoločenstvo. Ja si to nemyslím, ale to si musí zodpovedať každý sám za seba. 

Nikto z kompetentných si teda nepovedal: máme problém, poďme ho riešiť?

Možno aj povedal, ale viditeľne sa nič nestalo. Chýba jasné a zrozumiteľné pomenovanie problému, určenie zodpovednosti za jeho riešenie a nástrojov pomoci, a hlavne chýba vízia, ktorú chceme dosiahnuť. Pritom takéto koncepcie sú v štátoch Európy celkom bežné. Aj susedná Česká republika už dávnejšie pristúpila k jej prijatiu. Akoby sme sa báli povedať, že s bezdomovectvom chceme skoncovať. Takto však budeme len dookola každú zimu stavať stanové mestečká a draho platiť za riešenie dôsledkov bezdomovectva.

Sú ľudia bez domova v nejakom zákone vôbec zadefinovaní?

Zákon o sociálnych službách pomenúva len časť ľudí, ktorí sú vylúčení z dôstojného bývania. Najmä tých, ktorí nemajú zabezpečené základné životné potreby – jedlo, ošatenie, obuv, miesto na prenocovanie.

Načo potrebujeme nejaké definície? Nestačí jednoducho pomôcť?

Chýbajúce jasné určenie životnej situácie človeka bez domova často sťažuje aj konkrétnu pomoc. Napríklad na bezplatnú právnu pomoc majú nárok len ľudia s naozaj nízkymi príjmami, ale môže si človek z minimálnej mzdy zaplatiť sám právnika? Z čoho má človek bez domova platiť takúto pomoc, ak sa mu po veľkom úsilí podarí zamestnať, a zrazu na neho spadnú všetky resty z minulosti? Práve vtedy potrebuje najväčšiu pomoc, a nie vtedy, keď nič nerieši a nikto o ňom ani nevie. Výška príjmu by nemala byť jediné kritérium, kedy má človek nárok na využitie bezplatnej pomoci.

Nie je problém aj v tom, že skupina „ľudí bez domova“ je veľmi rôznorodá?

Ich situácia sa dá celkom presne opísať. V Európe existuje medzinárodne uznávaná typológia bezdomovectva a vylúčenia z bývania (Ethos), ktorá vychádza z predpokladu, že bývanie ako domov znamená mať stabilné, dôstojné miesto pre život, v ktorom mám možnosť rozvíjať seba a vzťahy so svojou rodinou. Ak takéto bývanie nemám, som človek bez domova, alebo som v bezprostrednom ohrození bezdomovectvom. Hovoríme o ľuďoch na ulici, žijúcich v nocľahárňach, v útulkoch či v ubytovniach, o ľuďoch pred prepustením z výkonu trestu, o tých, čo sú v neistom bývaní, bez nájomnej zmluvy, ktorých idú vysťahovať, prípadne bývajú v nejakej chatke či v preplnenom byte. Žiaľ, takéto vnímanie nie je u nás zažité a na ľudí bez domova sa zväčša pozerá ako na sociálny problém, alebo ako na problém len so zabezpečením základných životných potrieb.

Čo najviac zaťažuje takýchto ľudí? Sú to dlhy?

Dlhy sú jedným z dôvodov prečo ľudia bez domova zostávajú v pozícii na okraji spoločnosti. Suma, ktorá dlžníkovi zostáva po exekučných zrážkach, rozhodne nepokrýva náklady na obstaranie a udržanie bývania. Je nemysliteľné, aby niekto zo základnej dávky v hmotnej núdzi, z ktorej sa tak či tak nedá vyžiť, alebo z minimálneho príjmu ešte splácal nejaký dlh. Tu tiež chýba podpora štátu – bezplatné finančné a dlhové poradenstvo. Sociálni pracovníci sa preto v minulosti v dobrej vôli niekedy stali predĺženou rukou exekútorov a s úmyslom začleniť človeka späť do spoločnosti dohadovali splátkové kalendáre. Žiaľ, niekedy aj na dávno premlčané dlhy alebo neoprávnene vysoké sumy. 

Pomôže nová úprava osobného bankrotu, ktorá bola prijatá minulý rok?

Účasťou v pracovnej skupine k tejto novele sme prispeli k tomu, že uľahčuje oddlženie viacerých skupín ľudí bez domova. Zároveň zavádza nový inštitút ochrany obydlia, tzv. nepostihnuteľnú hodnotu obydlia, ktorá bude slúžiť dlžníkovi na úhradu životných nákladov po predaji jeho obydlia. Je však škoda, že ľudia žijúci na ulici, ktorí skutočne nič nemajú, si na oddlženie budú musieť znovu požičať... Zároveň stále nezmyselne vznikajú nové dlhy, napríklad na zdravotnom poistení z dôvodu, že štát neplatí poistné za mnoho ľudí bez domova, ktorí nie sú evidovaní na úradoch práce.

Prečo sa nezaevidujú?

Jedným z dôvodov je, že úrady práce sú príslušné podľa trvalého pobytu, a ten má mnoho ľudí bez domova inde, než naozaj žijú. Zároveň im úrady práce v skutočnosti nemajú čo ponúknuť, pretože z ulice sa pravidelne chodiť do práce naozaj nedá. Úplnou ignoranciou je potom zákonom ustanovená povinnosť odpracovať si základnú dávku v hmotnej núdzi, ktorá nepokrýva ani životné minimum. Viacerí ľudia takto prišli o zvyšok hmotného zabezpečenia a zároveň vypadli zo systému zdravotného poistenia plateného štátom. Dôsledkom je zhoršujúci sa zdravotný stav a následne zvýšené náklady štátu na zdravotnú starostlivosť.

Čo je teda najväčším problémov ľudí, ktorí sa chcú dostať z ulice?

Nedostatok cenovo dostupného nájomného bývania, chýbajúce hmotné zabezpečenie a prístup k platenej práci. Ak si predstavím, že nemám bývanie, mám strednú školu, som na ulici päť, desať rokov, a teda nemám žiadnu aktuálnu prax, k tomu aj zdravotné ťažkosti spôsobené zlými životnými podmienkami, tak akú prácu a mzdu mám šancu získať? Aké bývanie si môžem zaobstarať a z čoho budem žiť? Pre Slovensko je typické dlhodobé bezdomovectvo, dostať sa k bývaniu je pre ľudí bez domova viac-menej utópia.

Nemôžu zdieľať izbu s niekým, ako to robia mladí ľudia?

Hovoríme o ľuďoch, ktorí majú za sebou roky straty súkromia a sú v úplne inom životnom období ako mladí ľudia po vysokej škole. Život na ulici si pýta svoju daň v podobe straty sociálnych kontaktov, cieľov i zhoršeného zdravia. Vôbec sa nečudujem, že ich niektorí ľudia vnímajú ako stratené existencie. Ale oni sa takí nenarodili a nevyzerali by tak, keby nežili na ulici tak dlho. Máme od nich chcieť, aby zdieľali s niekým izbu či byt, keď to, čo potrebujú najviac, je súkromie? Ale nemôžeme sa uspokojiť ani s tým, že súkromie si nedokážu zabezpečiť ani mladí ľudia po vysokej škole. Prejavom bezdomovectva je aj to, že nemám miesto, kde môžem zakoreniť a založiť si rodinu. Dôsledkom je celoživotný stres z bývania, ktorý sa nezmyselne proti ľuďom obracia v podobe pocitu zlyhania a vlastnej neschopnosti.

Čo všetko sa v advokácii práv a záujmov ľudí bez domova podarilo?

Riešenie bezdomovectva je ako skladačka zložená z množstva kúskov. Môžem hovoriť skôr o ceste, ako o konkrétnych výsledkoch. O tom, čo to znamená, keď sa mimovládna organizácia snaží meniť pravidlá spoločnosti v prospech ľudí na jej okraji. Vždy sme iba súčasťou niečoho. Za uplynulý rok sa stalo viacero dobrých vecí a my sme boli pri tom. Zúčastnili sme sa troch rozporových konaní v zákonoch, kde sme obhajovali prístup k právam ľudí bez domova. Po novom sa budú môcť ľahšie zbaviť dlhov a zdravotná starostlivosť bude pre niektorých dostupnejšia. Vieme aj viac o tom, ako žijú a čo potrebujú ľudia bez domova v Bratislave. Hlavne sa nám však podarilo, že tí, ktorí majú moc o veciach rozhodovať, začali hľadať cesty ako pomôcť.

 

Ivan Lorenc  vyštudoval právo na UK v Bratislave, s Občianskym združením Proti prúdu (vydavateľ časopisu Nota bene) spolupracuje ako konzultant pre sociálnu prácu a advokáciu práv ľudí bez domova. Pôsobil ako supervízor projektu sociálnej kaviarne Dobre & Dobré, spolupracoval s Inštitútom pre výskum práce a rodiny na podkladovom materiáli ETHOS o typológii bezdomovectva a vylúčenia z bývania, zúčastnil sa prieskumu a sčítania ľudí bez domova v Bratislave a spolupracoval na prieskume o bezdomovectve a kritériu miestnej príslušnosti v krajinách Európy. Žije s rodinou v Záhorskej Bystrici.

 Text: Zuzana Uličianska Foto: Gabriel Kuchta

Advokátske aktivity môžeme v OZ Proti prúdu realizovať aj vďaka finančnej podpore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2016. Za obsah je výlučne zodpovedné OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota bene.

 

Začiatok stránky

© 2006 – OZ Proti prúdu – Všetky práva vyhradené. IČO: 36068781, DIČ: 2021585731, IČ DPH: SK2021585731 
Karpatská 10, 811 05  Bratislava, tel/fax:+421(2)52 62 59 62
č. účtu: IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX
registrácia na MVSR dňa 20.3.2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945
registrácia NOTA BENE na MKSR pod číslom: EV 3665/09 ISSN 1335-9169
Štatutárny orgán:  Sandra Tordová - predsedkyňa správnej rady a šéfredaktorka Nota bene a Zuzana Pohánková - riaditeľka OZ Proti prúdu

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET.

Web Analytics