Bývanie je najlepšia pomoc

[13. 02. 2018]

Ľudia bez domova, ktorým Brno ponúklo nájomné sociálne byty, si už začínajú hľadať prácu. Je medzi nimi aj šesťdesiatnik Karel.

Karel žil posledné dva roky v záhradkárskej kolónii na okraji Brna. Býval v malej chatke zbitej z tenkých dosiek, bez tepelnej izolácie, vody a kúrenia. Karel trávil väčšinu času vonku, aj keď bolo 22 pod nulou. Chodieval upratovať do skladov veľkých potravín, za čo mu skladníci dali trochu jedla. Zbieral papier, občas aj železo. „V osade nás žilo desať. Štyria sa o seba vedeli postarať, ostatní boli bez akéhokoľvek príjmu,“ hovorí. „V zime som tam istý čas zostal sám. Keby som umrel, nikto by o tom ani nevedel.“

Roky pracoval ako žeriavnik. „Postavil som polovicu Brna. Aj úrad práce, na ktorý teraz chodím, som si vystaval,“ žartuje. Za celý život bol nezamestnaný šesť týždňov. Zmenil to vážny úraz – pracoval pod žeriavom, keď mu na nohu zložili obrovskú kopu železa. „Noha sa nehojila, nedala sa dobre zašiť. Náhlil som sa do práce, aj keď som ešte nebol v poriadku. Dvakrát po sebe som dostal ružu, musel som sa liečiť na infekčnom a to ma dorazilo.“ Na predkolení má doteraz veľkú otvorenú ranu.

„Keď bola robota, býval som dobre, na ubytovniach.“ Najlacnejšia stála mesačne okolo šesťtisíc korún. Po úraze toľko zarobiť nedokázal, pretože na stavbách už robiť nemohol. Skončil v osade. Ešte pred polrokom sa zdalo, že nemá šancu na zmenu.

KONIEC BEZDOMOVECTVA

Dnes nás Karel víta v pekne opravenom jednoizbovom sociálnom byte s kúpeľňou a kuchynskou linkou, ktorý si prenajíma od mesta Brno. „Keď som sa tu bol prvýkrát pozrieť, rozplakal som sa. Myslel som, že dostanem nejakú mini izbičku, ale toto je hotový hangár. Som za to veľmi vďačný.“

Karel sa stal jedným z 25 ľudí bez domova, ktorých brniansky magistrát vybral do inovatívneho projektu Housing first, Bývanie ako prvý krok. Zvýhodnené sociálne nájomné platí zo štátneho príspevku na bývanie a dávky v hmotnej núdzi. Na svoje problémy už nie je sám. Spolu s bytom získal aj komplexnú podporu zanietených sociálnych pracovníkov.

„Tento prístup vedie k ukončovaniu bezdomovectva,“ hovorí Jana Miholová, vedúca referátu pre sociálnu integráciu na brnianskom magistráte. Ľudia bez domova potrebujú na zlepšenie svojej situácie stabilné bývanie a intenzívnu individuálnu podporu sociálneho pracovníka. „V zahraničí má tento model úspešnosť okolo 95 percent. Nedáva si za cieľ vrátiť všetkých do práce alebo prinútiť ich abstinovať. Hlavné je stabilizovať ich zdravie, a to aj na úrovni závislostí alebo duševných problémov.“

Expertný tím vlani v apríli vybral 25 uchádzačov z 207 žiadostí. Išlo väčšinou o ľudí 40 až 50-ročných, niektorí z nich žili vonku aj desať rokov. Zapojili tiež niekoľko mladých do 26 rokov, ktorí už mali za sebou aj štyri roky života bez domova. Medzi vybranými ženami bola jedna tehotná, posledné mesiace tehotenstva nemusela stráviť na ulici.

Každému osobne oznámili, že dostane nové bývanie. „Niektorí jasali, iní tomu nemohli uveriť. S jednou pani sme pol hodinu sedeli na lavičke, kým sa odvážila ísť na byt pozrieť. Hovorila, že nikdy v živote nič nedostala, bála sa, že by to ani teraz nemusela byť pravda.“ Prvý byt odovzdali novým nájomníkom po vybavení formalít v septembri.

POSTEĽ A PRVÉ JEDLO

„Mne sa zdalo, že to prebehlo rýchlo,“ spomína Karel, ktorý dostal kľúč od bytu začiatkom decembra. „Predpokladal som, že sa presťahujem najskôr po Vianociach.“ Byt si šiel prevziať so svojou sociálnou pracovníčkou Markétou Musilovou. Keď vstúpil dnu, prekvapili ho Markétine kolegyne, ktoré volali: „Vitaj doma, Karel!“ To isté hlásal aj veľký nápis na stene. Karel ho má doteraz odložený aj so zvyškami farebných balónov, ktoré ho zdobili. „Bolo to úžasné prekvapenie. To som naozaj nečakal,“ spomína dojato. „Dievčatá pripravili aj občerstvenie – tortu s nápisom Sladký domov a rôzne dobroty.“

V byte, ktorý mal pôvodne len kuchynskú linku, už bola aj posteľ s perinami a nejaký riad. Toto všetko, vrátanie sťahovania, zabezpečil tím piatich sociálnych pracovníčok pre každého nového nájomníka. Postele a základné vybavenie kuchyne získali zadarmo cez výzvu na Facebooku. „Zvyšok si mali ľudia vybrať podľa svojho vkusu. Poznali sme sa s nimi už dlhšie, stretávali sme sa, aj keď ešte žili na ulici, a tak sme každému vedeli pripraviť špeciálne prekvapenie, napríklad navariť jeho obľúbené jedlo,“ povedala Miholová.

V Brne sa snažia kopírovať zahraničné programy Housing first. Inšpirovali sa aj v holandskej organizácii HVO Querido Discus, ktorá v stabilnom bývaní s individuálnou podporou udrží až 97 percent bývalých bezdomovcov. „Naučili nás, že neexistujú problémy, ale výzvy, ku ktorým treba pristupovať kreatívne a s otvorenou mysľou. Ukázali nám tiež, aké dôležité je robiť z veľkých okamihov pamätné udalosti,“ hovorí Jana Miholová. „Odovzdanie bytu oslavujeme ako vstup do novej etapy života. Pre človeka, ktorý býval v hrozných podmienkach, je to obrovský zážitok, pozitívna motivácia. 

Temperamentný mladý pár, ktorý prekvapili veselou uvítacou párty, od nadšenia výskal a kričal. Keď ich Miholová neskôr stretla na vlakovej stanici, kde sa boli pochváliť známym, od radosti ju nosili na rukách a ukazovali jej, ako dôkladne si schovali kľúče od bytu – boli v peňaženke, bezpečne uloženej do podprsenky prekrytej niekoľkými vrstvami oblečenia.

 

ÚZKOSŤ MEDZI STENAMI

Z nového bývania sa všetci mimoriadne tešili, no zaskočilo ich, že v bytoch spočiatku nedokázali vydržať. „Niektorí v bytoch najskôr len prespávali a cez deň boli vonku, iní mali problém spať,“ hovorí Jana Miholová. „Po rušných nociach na ulici si museli zvykať na uzavretý priestor, ticho, tiene mihajúce sa po stenách...“ V mäkkej, teplej posteli sa preto paradoxne cítili menej bezpečne ako predtým vonku. Aj Karel sa stále budí o tretej ráno, no usmieva, keď to hovorí. „Presťahoval som sa pred dvoma týždňami, ale tu som doma. Patrím sem, mám tu svoje súkromie, môžem robiť, čo chcem. Predtým sa všetko riadilo podmienkami, v ktorých som býval.“

Čím dlhšie žil človek vonku, tým ťažšie si zvyká na štandardné bývanie. Do programu Housing first sa dostal aj krehký pán, ktorý bol na ulici 15 rokov. Neustály boj o prežitie u neho vyústil do silných depresií a úzkostí. „Keď má dobré dni, dokáže si zaplatiť nájomné a odvoz odpadu, s čím iní klienti potrebujú pomôcť. V zlé dni sa všetkého bojí – susedov, zvukov, bojí sa zostať sám,“ hovorí Miholová.

Stalo sa, že vystrašený ušiel z bytu a nevzal si kľúče. Sociálna pracovníčka ho niekoľko hodín hľadala, aby nemusel nocovať vonku. S jej pomocou sa do bytu dokázal vrátiť a zostať tam. „V takýchto chvíľach je dôležité, aby sme rýchlo zareagovali a boli tam, keď nás klient potrebuje.“ Spolupracujú s organizáciami, ktoré ľuďom pomáhajú zvládať duševné problémy. „Snažíme sa, aby sa aj tento pán dostal k odborníkovi, ale pre strach, ktorý ho ovláda, to nie je ľahké.“

DOČASNÁ POMOC

Každá sociálna pracovníčka sa stará približne o piatich ľudí. Stretávajú sa aspoň raz do týždňa, väčšinou častejšie. Niekto potrebuje intenzívnu podporu rok, a potom už dokáže fungovať samostatne, iný potrebuje viac času. „Už teraz vieme povedať, že jedna tretina z 25 zabývaných ľudí nebude našu pomoc potrebovať veľmi dlho,“ hovorí Miholová. „Každý klient potrebuje čosi iné. Dopredu netušíme, čo to bude, ale sú oblasti, v ktorých pomáhame takmer všetkým,“ dopĺňa Musilová.

Väčšina ľudí sa nezaobíde bez sprievodu na úrad práce, kde sa musia prihlásiť a požiadať o sociálne dávky. Tí, ktorí dostávajú príspevok na bývanie, tam musia každý mesiac doložiť, že majú zaplatené nájomné. Aj zdanlivo jednoduchá registrácia na úrade sa môže skomplikovať, ak človek stratí občiansky preukaz, alebo sa ukáže, že nikdy žiadny nemal. Ako v prípade mladíka, ktorý v štrnástich rokoch ušiel z domu. „Zistili sme, že nebol ani v evidencii obyvateľov Českej republiky. Museli sme mu vybaviť nový rodný list, zaviesť ho do evidencie obyvateľov a v 23 rokoch dostal svoj prvý občiansky preukaz,“ spomína Miholová.

Veľa ľudí potrebuje sprievod k lekárovi. Majú vážne zdravotné problémy, niektorí aj rakovinu. Na ulici nemali miesto ani pokoj, aby s tým čosi zásadnejšie mohli urobiť. „Kým som býval v chatke, chodil som na charitu, kde bola veľmi zlatá pani magistra. Dávala mi na nohu všelijaké masti. V zime to celkom šlo, ale v lete sa mi rana úplne roztiekla,“ hovorí Karel, ktorý si s Markétinou pomocou vybavil lekárku len chvíľu po tom, ako dostal svoj byt. „Náplasti na nohu sú veľmi drahé, ale keď mám zaistené bývanie, môžem si ich dovoliť a viem, že prežijem.“

Viacerí klienti potrebujú pomoc s platbami za energie a služby, alebo so zariaďovaním bytu. Karel si z chatky nepriniesol nič iba lieky. Nábytok si vybral v nábytkovej banke, ktorá v Brne slúži pre sociálne odkázaných ľudí. „Najskôr sme si s Markétkou pozreli fotky na webe, ale na maličkom displeji telefónu sa toho veľa rozpoznať nedalo. Chcel som vidieť, ako tie veci vyzerajú v skutočnosti,“ hovorí. „Dobre, že sme šli, našli sme toto,“ ukazuje na zachovalú nábytkovú stenu, zrejme z nejakej kancelárie.

ĽUDSKÝ KONTAKT

Karel si pochvaľuje, že jeden kompaktný kus nábytku je lepší ako viacero malých v rôznom štýle. „Do toho výseku v strede ešte príde televízor. Veľmi rád sledujem publicistiku, prírodopisné a historické dokumenty alebo príbehy zaujímavých osobností, umelcov.“ Rozhliada sa po izbe a uvažuje, kam by mohol postaviť knihovničku. „Namiesto váľandy by som časom chcel väčšiu posteľ, letisko. Lepšie sa mi spí, keď mám viac miesta, a priestoru je tu na to dosť,“ obzerá sa po izbe a dojato si pre seba šepká: „Je to tu naozaj veľké.“

Miestnosť má zatiaľ holé biele steny. Karel by ich rád vyzdobil tapetou s prírodným motívom alebo plagátom s obrazom od Muchu či Van Gogha. „Páči sa mi aj český maliar Slavíček.“ V jednej časti nábytkovej steny vidíme naskladané uteráky a bielizeň. „To pre mňa nachystali ženy z osady. Dali dohromady aj všelijaké panvice a kastróliky, poháre. Mám tam dobrých priateľov. Dúfam, že aj oni získajú takéto bývanie.“

Veľa ľudí, ktorí dlhodobo žijú na ulici, nemá takúto podpornú sieť priateľov. Markéta Musilová sa stará aj o pani, ktorá žila dlhodobo vonku bez cudzej pomoci. „Najviac zo všetkého teraz potrebuje ľudský kontakt. Stretávame sa takmer denne, časom budeme pracovať na tom, aby bola samostatnejšia. Teraz je pre ňu zásadný pocit, že má niekoho, s kým sa môže porozprávať, koho môže požiadať o pomoc.“ Úspechom je, že pani by sa rada spojila so svojou rodinou, s ktorou sa už dávno nestýka. „Budeme sa snažiť, aby sme ich skontaktovali.“

Spolu sa učia aj hospodáriť s peniazmi. Pre človeka, ktorý žil roky bez príjmu a zrazu dostane na svoje pomery vysokú čiastku, okolo 3 400 českých korún, je ťažké rozvrhnúť si peniaze tak, aby vydržali celý mesiac. Obzvlášť, ak trpí závislosťou. „Tejto mojej klientke to prvý mesiac s rozpočtom nevyšlo. Veľmi sa trápila, že zlyhala. Ubezpečila som ju, že robiť chyby je ľudské a navrhla som, aby sme spolu skúsili hľadať, ako to zvládnuť lepšie.“ Pani zareagovala veľmi dobre, odložila si peniaze u Markéty, nakupovať chodia spolu alebo si vypýta sumu na niečo konkrétne.

 

Housing first v Brne

Projekt na brnianskom magistráte začali pripravovať sociálni kurátori a sociálni pracovníci, ktorí pracujú s mladými dospelými a robia pre nich rôzne služby, vrátane azylového bývania. Od začiatku roka sa o projekt stará špecializovaný tím.

Housing first spustili vlani v apríli, prvý byt odovzdali v septembri. V prvých dvoch vlnách ubytovali 25 ľudí, pripravujú tretiu, v ktorej by mali odovzdať ďalších 10 bytov. Ubytovať plánujú 65 dospelých ľudí, z toho 15 do 26 rokov a 50 vo vyššom veku. Platí sa 57 korún za štvorcový meter, na čo takmer stopercentne stačí príspevok na bývanie.

Bývanie s komplexnou podporou je v konečnom dôsledku lacnejšie ako prevádzka množstva služieb pre ľudí bez domova (vývarovne, centrá hygieny, azylové domy), ktoré pomôžu preklenúť krízové obdobie, ale bezdomovectvo neukončia. Dlhodobý život na ulici zvyšuje aj náklady na zdravotnú starostlivosť, záchrannú službu či mestskú políciu.

UČIŤ SA SAMOZREJMÉ

Keď sa človek zabýva, otvorí sa mu priestor aj na riešenie zložitých problémov – môže sa začať vyrovnávať so svojou minulosťou, spojiť sa s rodinou, otvoriť tému svojej závislosti. „Niektorí klienti si už vybavujú liečenie, ďalší dochádzajú k odborníkom, s inými túto oblasť len načíname. Čakáme, kým s tým prídu sami, lebo vnútorná motivácia funguje neporovnateľne silnejšie ako tlak zvonka,“ hovorí Musilová.

Ľudia, ktorí dlho bývali v improvizovaných príbytkoch v zlých podmienkach, sa musia učiť aj veci, ktoré sa iným zdajú samozrejmé. „Niektorých sme učili, ako odomykať a zamykať dvere, ukazovali sme im, kde sú poistky a ako sa obsluhujú. Vysvetľovali sme aj to, ako zapnúť sporák a že po skončení varenia ho treba vypnúť. Učíme ich aj nakupovať a variť, pretože mnohí doteraz jedávali len hotové jedlo z charity, alebo to, čo našli v kontajneroch,“ dopĺňa Miholová.

„Sociálne pracovníčky môžu fungovať aj ako spojka pri riešení problémov so susedmi. Dôležité je, aby klienti dodržiavali pravidlá a susedia vedeli, že sa majú na koho obrátiť. Ich požiadavky by však nemali byť prehnané,“ hovorí Musilová. Mestské byty v projekte Housing first sú zatiaľ len vo vylúčených lokalitách. Na prvý pohľad sú to normálne ulice a domy, v ktorých klienti bývajú, sú pekne obnovené, no v častiach mesta, do ktorých sa vraj po zotmení nechodí. Výhodou je, že susedia neriešia, kto a odkiaľ sú noví nájomníci.

Bývanie si klienti platia aj z invalidného či starobného dôchodku, niektorí z vlastných príjmov a zvyšní zo štátneho príspevku na bývanie. Časť z nich sa raz zotaví natoľko, že si nájomné dokážu zaplatiť sami. „Keď sme ľuďom hovorili, že dostanú bývanie, mnohí zareagovali tým, že teraz si budú môcť nájsť prácu,“ hovorí Jána Miholová. Udržať si robotu pri prežívaní na ulici je takmer nemožné. „Už teraz máme siedmich či ôsmich z 25 zabývaných ľudí, ktorí si našli zamestnanie alebo brigádu.“ Aj Karel sa na to chystá. „Nedokážem síce dlhšie stáť, ale určite budem chodiť niekam na brigádu. 

KAMARÁTSKY PRÍSTUP

Tím Jany Miholovej zažíva silné momenty a všetci pracujú s veľkým entuziazmom a nasadením. „Je to náročné, máme veľa ľudí, ktorí si privykajú na nové bývanie a potrebujú značnú podporu. Popri tom pripravujeme odovzdanie ďalších desiatich bytov.“ Projekt sa dobre rozbehol, ale sú len na začiatku. Všetko, vrátane práce sociálnych pracovníkov, ešte nastavujú. Pred vyhorením sa chránia supervíziami a pravidelnými poradami.

„Pre svojich klientov robím všetko, čo je v mojich silách, ale neberiem na seba zodpovednosť za ich životy. Oni sú prekvapení, že nie som ako úradníčka za stolom, že sa o nich naozaj zaujímam a mám k nim kamarátsky prístup, ktorý medzi nami pomáha budovať dôveru,“ hovorí Markéta Musilová. „Niektorí sa pustili do riešenia svojich zložitých problémov aj preto, že prvýkrát v živote majú vedľa seba človeka, ktorý im chce pomôcť a oni mu veria.“

Brno sa stará o dobré bývanie

Po komunálnych voľbách v roku 2014 sa politická situácia na brnianskej radnici zmenila a mesto sa otvorilo novým prístupom k dlhodobým problémom s bývaním, vrátane bezdomovectva. 

Magistrát pripravuje alebo už rozbehol niekoľko projektov: Rapid re-housing pre rodiny s deťmi, Hosing first pre jednotlivcov bez domova, alebo s podporou ministerstva práce a sociálnych vecí aj Pilotné testovanie koncepcie sociálneho bývania, vďaka ktorému sa darí zavádzať do praxe systémové zmeny a obyvatelia mesta si tak môžu požiadať o sociálne byty s komplexnou sociálnou podporou.

Časti žiadateľov o obecný byt sa chystajú umožniť získať sociálny byt so zníženým nájomným, ale bez sociálnej podpory – napríklad rodičom samoživiteľom či osamelo žijúcim seniorom.

Brno má aj prestupné, dočasné bývanie v 38 bytoch a pripravuje projekt Sociálnej nájomnej agentúry, ktorá by mala do poskytovania bytov zapojiť súkromný sektor.

Zaoberajú sa tiež prevenciou straty bývania. V spolupráci s mestskými časťami ponúknu pomoc tým, ktorí sa dostávajú do dlhov a mohli by tak prísť o stabilné bývanie.

Článok vyšiel vo februárovom Nota bene - Dotyk

Text: Dagmar Gurová   Foto: Marcel Pázman

 

Začiatok stránky

Spracované v redakčnom systéme SwiftSite spoločnosti ELET systems.

Web Analytics