Editoriál májového NOTA BENE - o peniazoch

[20. 04. 2009]

Mali sme rokovanie s potenciálnym sponzorom.

Rozhodoval sa, či podporí jeden z našich projektov, kde išlo aj o vzdelávanie.

Hneď na začiatku z projektového rozpočtu vyhodil náklady na naše mzdy.

Pretože chce, aby všetka jeho pomoc išla priamo ľuďom v núdzi.

To, ako by sa tá jeho pomoc dostala bez nás k týmto ľuďom, už neriešil.

Kolega sa ho spýtal: „Čo potrebujeme na to, aby sme mali vzdelaných ľudí?

Motiváciu, aby sa ľudia vzdelávali, a kvalitné školy, kde by sa tak mohlo diať.

Čo potrebuje kvalitná škola?

Kvalitne vybavené učebne, školské pomôcky, učebnice, pripojenie na internet, jedáleň, zaujímavé a podnetné učebné osnovy, premyslený rozvrh hodín...

Načo je však úplne nová a skvele vybavená škola, ak tam chýbajú učitelia, školník, administratíva?

Je to úplne jasné a nikto sa nepozastavuje nad tým, že podstatnú položku v rozpočte škôl predstavujú náklady na platy.

To isté sa týka armády, polície, súdov, nemocníc...

Tam všade je normálne, že tam pracujú ľudia, ktorí dostávajú plat a z toho platu sú živí.

Prečo práve v sociálnej práci sa automaticky očakáva, že ju ľudia budú robiť zadarmo?“

Sponzor krčil ramenami a vo mne vírili ďalšie otázky: „Je azda naša činnosť tak nechutná, že si nezaslúži byť finančne ohodnotená?

Alebo sa predpokladá, že my všetci, ktorí pracujeme v tejto oblasti, sme natoľko svätí, že dokážeme žiť len z vďaky, lásky a božej milosti?

Alebo by sme všetci mali byť dobrovoľníci a mať túto činnosť len ako také hobby?

Skúste to robiť ako dobrovoľník osem rokov v takom rozsahu ako my...

Je hanbou, že to robíme profesionálne?

Že sa touto prácou živíme?

Prečo nájsť sponzora pre chudáka na ulici sa vcelku dá, ale nájsť sponzora, ktorý zafinancuje aj naše mzdy - jój, tak to je problém!

Prečo je málokto ochotný dať financie na to, aby sme my, zamestnanci Nota bene, mohli robiť svoju prácu a neocitli sa taktiež na ulici s časopisom v ruke?

Rozmýšľal som o tom, kto sú tí ľudia, čo rozhodli o tom, že naša práca si nezasluhuje byť aj našou obživou.

Žeby za svoju prácu taktiež nedostávali nič?

Asi ju majú len tak popri ozajstnom zamestnaní...

Prečo sú však potom ľudia občas takí prekvapení, keď sa k nám nemôžu cez deň dovolať?

Veď by sme asi mali byť v našej naozajstnej práci a toto všetko robiť len tak po večeroch...

A prečo sú takí rozladení, keď cez víkendy chceme oddychovať, a nie odpovedať na ich všetečné otázky?

(Nedávno jedna novinárka trápila kolegyňu so štyridsaťstupňovými horúčkami v sobotu o 23.00 siahodlhými otázkami a bola veľmi znechutená, že sa jej nedostávalo konkrétnych a rozsiahlych odpovedí...)

Nuž, vedzte, že aj ľudia pracujúci v oblasti charity žijú svoje bežné životy.

Platia nájomné, jedia, ženia sa, majú rodiny, deti...