Bývanie – luxus či základná potreba?
Namiesto pomoci ľuďom často „liečime“ sociálny problém
Zodpovednosť zabezpečiť si bývanie a prácu kladie systém na plecia každého z nás. Na to však treba vytvoriť podmienky. Účastníci konferencie hľadali cesty, ako dať ľuďom bez domova reálnu šancu postaviť sa na vlastné nohy.
Prístup k bývaniu, práci a posilnenie vlastnéhopotenciálu ľudí bez strechy nad hlavou – v tomto duchu sa niesla medzinárodná konferencia o integrácii „Ľudia bez domova 2013“, ktorej piaty ročník zorganizovalo združenie Proti prúdu (vydavateľ Nota bene).
Koncom mája si v Beladiciach blízko Nitry vymenilo skúsenosti 124 účastníkov zo Slovenska, Čiech, Poľska, ale aj Fínska, ktoré je jednou z mála krajín, ktorej sa darí posledných dvadsať rokov konzistentne znižovať počty ľudí bez domova.
Poraď si sám
Panuje všeobecný súhlas s tým, že tí, čo stratili domov, potrebujú v prvom rade bývanie. Návrh, aby prístup k bytom mali všetci ľudia bez domova, však kdekomu zdvihne mandle. Presne tak to však urobili vo Fínsku. Zrušili útulky a nocľahárne a premenili ich na sociálne nájomné bývanie.
Prístup zvaný Housing first/ Bývanie ako prvý krok, prezentoval Hannu Puttonen, ktorý stál pri jeho zrode. Dvadsaťročné skúsenosti vo Fínsku ukazujú, že riešiť u ľudí bez domova v prvom rade istotu dlhodobého bývania a až následne všetky ďalšie problémy, je efektívne a dokonca aj lacnejšie riešenie ako doterajšie prístupy.
„V priebehu dvoch rokov spoločnosť ušetrila na každom ubytovanom bezdomovcovi sumu skoro v hodnote jedného bytu. Nehovoriac o ľudskom rozmere – veď bývanie je základná potreba nás všetkých,“ vyhlásil Puttonen. „Sme ochotní priznať právo na bývanie všetkým obyvateľom Slovenska?“ pýtala sa sociologička Zuzana Kusá vo svojom príspevku.
Trpkú chuť slovenskej reality vzbudili výsledky prieskumu, v ktorom 70 % opýtaných Slovákov súhlasilo s odstraňovaním rómskych obydlí bez poskytnutia možnosti náhradného bývania. Právo na bývanie je súčasťou mnohých ľudskoprávnych dokumentov, no Slovensko sa k nemu nehlási.
Vedenie štátu obratne prehodilo zodpovednosť za obstaranie vlastného bývania na občana. „Predpokladom fungovania tohto princípu však je, aby štát a obec vytvorili občanom vhodné podmienky na zabezpečenie bývania,“ povedala Kusá. A to sa nedeje.
Slovensko má výrazný nedostatok bytov – podľa posledného sčítania pripadá na 1000 obyvateľov len 329 bytov. Nájomné bývanie, ktoré je v mestách alternatívou pre veľkú časť strednej triedy, je ešte v žalostnejšom stave. Obecné alebo tzv. sociálne byty tvoria len 0,7 % z celkového bytového fondu (oproti 17 % v Českej republike či 23 % v Rakúsku).
Ľudia na Slovensku necítia istotu dlhodobého bývania: chýbajú zákony na ochranu nájomníkov, príspevok na bývanie sa nedostáva k tým, čo ho najviac potrebujú, a obce nevyužívajú všetky ponúkané možnosti podporovanej výstavby bytov.
Kde to hapruje
Ako skonštatovala Helena Woleková z nadácie SOCIA vo svojom príspevku, „dobré zákony uľahčujú prácu“. Účastníci konferencie v spoločnom Vyhlásení vyjadrili znepokojenie, že sociálne služby pre ľudí bez domova dostávajú od obcí a samosprávnych krajov najmenšiu podporu a fungujú najmä vďaka entuziazmu pracovníkov.
Legislatívny rámec pomoci ľuďom bez domova priblížili zástupcovia ministerstiev – Elena Szolgayová z MDVRR SR spolu s Lýdiou Brichtovou z MPSVR SR. Organizácie pracujúce s ľuďmi bez domova využili šancu zapojiť sa do pripravovaného legislatívneho procesu novely Zákona o sociálnych službách.
Zúčastnené organizácie sa zhodli, že sieť základných služieb krízovej intervencie pre bezdomovcov je nedostatočná. Tá je však len prvou fázou ich začlenenia do spoločnosti. Skutočnou šancou na dôstojný život je pomoc formou lacného nájomného bývania a stabilnej práce.
Táto rovina pomoci výrazne absentuje, podobne ako chýba preventívna práca s neplatičmi a inak ohrozenými skupinami ľudí. Medzery nájdeme nielen v zákonoch, ale aj v prístupe sociálnych pracovníkov. Český sociológ Petr Holpúch upozornil, že namiesto pomoci ľuďom často „liečime“ sociálny problém.
Priveľký dôraz kladieme na aspekty dôležité pre fungovanie v ekonomickom systéme (kvalifikácia, pracovné návyky) a zanedbávame individuálne potreby ľudí bez domova ako hľadanie osobného zmyslu a motivácie. Všetko stojí a padá na vzťahu pracovníka s človekom bez domova.
Úspešné modely zamestnávania predstavila Barbara Sadowska z poľskej nadácie Barka, ktorá spolu s rodinou žila uprostred komunity ľudí bez domova. S pomocou Nadácie Barka vzniklo okolo 200 projektov, z ktorých mnohé vedú bývalí bezdomovci. Budujú centrá pomoci, vyrábajú bicykle či predávajú biovýrobky z vlastnej farmy.
Konferencia ako jediná svojho druhu na Slovensku prináša od roku 2007 príklady dobrej praxe v oblasti riešenia bezdomovectva a vytvára priestor na diskusiu ľudí z praxe a aj zástupcov ministerstiev.
Konferenciu podporil Nadačný fond Slovenských elektrární v Nadácii Pontis. Za preklad a tlmočenie ďakujeme našim dobrovoľníčkam Janke Ofúkanej a Katke Bernáthovej.
Začiatok stránky
