Obsah aktuálneho čísla Nota bene

Páči sa Vám Nota bene a aktivity OZ Proti prúdu? 
Venujte nám 2,- eurá mesačne. 

Pošlite darcovskú SMS na číslo 877 s textom: DMS START NOTABENE
Ďakujeme!

Zrušiť pravidelnú mesačnú podporu môžete zaslaním SMSna číslo 877 s textom: DMS STOP NOTABENE 

 

 

Život na ulici nie je romantika

[04. 01. 2018]

Prečo existuje bezdomovectvo? Ako s ním spoločnosť bojuje? Je možné ukončiť ho? Barbora Bírová pracuje na výskume o ľuďoch bez domova, ktorého súčasťou sa stali pútavé fotografie.

Opustené postele, pohľady z okna akejsi maringotky, zátišie s plyšákmi, ale i s fľaškami, domov vtesnaný do nákupného vozíka, márne pokusy o skrášľovanie chudobného obydlia, emotívne portréty... Pri pohľade na fotografie Barbory Bírovej by sme skoro zvolali: „Aké poetické!“ Podobnému nadšeniu sa však ich autorka bráni. „Keď sa nad ľuďmi bez domova budeme zamýšľať takýmto spôsobom, začneme si mylne ich život romantizovať,“ hovorí.

Pripúšťa však, že keď si ľudia žijúci na okraji spoločnosti skrášľujú záhradnú chatku, robia to z podobných dôvodov, ako keď si my skrášľujeme svoj byt. „Je v tom estetická rovina, sú v tom spomienky, ale možno aj prestíž. Záleží na kontexte,“ dodáva. Sama si však všíma skôr miznutie improvizovaných domovov a priestorov na prespávanie z našich miest. „Obyvatelia chcú mať vo svojom okolí ‚vyčistené‘ verejné priestranstvá. Ak však vyrežete krovie, ešte nevyriešite bezdomovectvo.“

Barbora Bírová svojich „informátorov“ skúma dlhodobo, všíma si ich hodnoty, praktiky, spôsoby jednania. Dokonca im umožnila fotiť jednorazovými fotoaparátmi. „Keď som si uvedomila, že fotoaparát môže byť použitý a zneužitý ako zbraň, snažila som sa dať im možnosť obrániť a vyjadriť samých seba aj prostredníctvom fotografie.“ Chcelo to však veľa času a trpezlivosti. „Mnohí mi to dovolili až po mesiacoch, keď videli, že nebudem utekať do prvých novín, kde zo záberov vyskladám hlboký ľudský príbeh, z ktorého budeme všetci dojatí.“ Fotografie sú podľa nej problematické najmä z etických dôvodov, pretože chudoba vzbudzuje dva extrémy: súcit a nenávisť.

NIE JE TO VOĽBA

Skúsenosti so zneužívaním moci na štrukturálnej aj osobnej úrovni sú pre Barboru peklo. Mala napríklad vážne chorého informátora, v dôsledku chronického bezdomovectva mal ťažkú astmu, cirhózu pečene, rôzne kožné problémy, závislosť... Po rôznych peripetiách sa dostal do nemocnice, kde si ho nechali pár dní a následne ho prepustili do „domáceho liečenia“, čo znamenalo – na ulicu. Do týždňa zomrel. „Totálne zlyhala výmena informácie medzi inštitúciami, ukázalo sa, že absolútne nevedia reagovať na takýto typ problému. Cítila som totálnu bezmocnosť a súčasne zlosť. Vnímam to ako ilustráciu nefunkčného systému riešenia bezdomovectva.“

Systém i legislatívu sa Barbora snaží zmeniť prostredníctvom práce v Platforme pre sociálne bývanie, ktorá nabáda obce k tomu, aby sa pokúsili ukončovať bezdomovectvo zavedením prístupu „housing first“ – najprv bývanie. „Znamená to dostať do štandardného bývania tých najnúdznejších, s duálnymi diagnózami, tých, čo žijú v bezdomovectve dlhodobo, a až následne im, podľa individuálnych potrieb, poskytnúť starostlivosť a podporu sociálnych služieb prostredníctvom kvalitného koordinovaného systému,“ vysvetľuje.

Veľmi ju hnevá argument niektorých ľudí, že bezdomovectvo je voľba. „Nie je. Pokiaľ vám aj niekto tvrdí, že si to vybral, že sa cíti dobre, keď žije s duálnou diagnózou v chronickom bezdomovectve hoci aj 15 rokov, tak je to len reakcia na stigmu, ktorú prežíva. Život v bezdomovectve, či už na ulici, v azylovom dome, na ubytovni, v ústave alebo aj v byte, kde máte plesnivé steny a neistú zmluvu, nie je žiadna romantika.“ Spoločnosť by preto nemala bezdomovectvo vnímať ako jej prirodzenú súčasť. „Je to kríza a z krízy je možné sa dostať. Bezdomovectvo sa dá riešiť, je možné ho ukončiť. Nie nekonečnou a stále podporovanou snahou manažmentu sociálnych služieb, ale systémovými opatreniami a kvalitnou bytovou politikou.“

NEVIDITEĽNÉ ŽENY

Vo svojom výskume sa Barbora Bírová venovala aj taktikám prežitia v ťažkých podmienkach. „Bolo pre mňa dôležité byť súčasťou každej z činností, ktoré sprevádzali deň mojich informátoriek a informátorov, aby som pochopila, čo všetko znamenajú jednotlivé jednania a praktiky. Bol to nesmierne dôležitý proces aj pre rozvíjanie nášho vzťahu. Naučila som sa, ako si zaobstarať jedlo, keď nemáte peniaze, alebo aj čo všetko z toho, čo nájdete v koši, sa dá rozobrať a odniesť do zberu. Už po prvých týždňoch som si uvedomila, aké náročné je prežívať takto každý deň, aký stres je žiť v absolútnej neistote.“

Na ulici si Barbora zvlášť všímala ženy, ktoré považuje za takmer neviditeľné a systémovo prehliadané. Na verejných priestranstvách ich príliš nevídať a na prvý pohľad by ste ich možno ani nerozpoznali. Nevyužívajú síce dostupné sociálne služby, ale nemusia mať zanedbaný zovňajšok, lebo prespávajú u kamarátov a známych, alebo prežívajú v násilnom vzťahu, pretože aj ten je lepší ako násilie, ktoré im hrozí na ulici. „Mala som informátorku, ktorá v priebehu jednej noci zažila opakované znásilnenie od viacerých mužov. Ženy sa preto rôznymi spôsobmi usilujú eliminovať svoju sexualitu – výberom oblečenia, strihaním vlasov nakrátko, nepoužívaním make-upu – len aby sa cítili bezpečnejšie.“

Pritom samotné násilie, partnerské, domáce i sexuálne, je podstatným faktorom toho, prečo sa ženy na ulicu dostávajú. Zároveň ho však môžu vnímať ako bežné, či dokonca prijateľné. „Keď zažívame niečo veľmi bolestné, máme tendenciu zvyknúť si na to. Je to istá forma obrany, možnosť, ako sa s traumou vysporiadať. Ale ženy žijúce na ulici nemajú nikoho, na koho by sa mohli s dôverou obrátiť, nemajú ako hájiť svoje práva a potreby. Pritom je dôležité, aby ich hlas bolo počuť.“ Výrazne by k tomu podľa Barbory dopomohlo prijatie Istanbulského dohovoru, ktorý veľmi konkrétne definuje opatrenia na ochranu žien v európskom priestore.

U SUSEDOV

Svoj výskum robila Barbora Bírová aj v Čechách, vie preto porovnať rozdiely v prístupe k bezdomovectvu. V oboch krajinách je zabehnutý nefunkčný systém prestupného bývania, v ktorom, ak sa niekto „vyhrabal“ z nocľahárne či ubytovne a dostal sa až k tréningovému bývaniu či štandardnému bytu, išlo skôr o zázrak v zmysle rozličných individuálnych schopností a iných faktorov, nie o dôsledok funkčného nastavenia systému.

„Na Slovensku vnímam tendenciu neustáleho riešenia, ale nie vyriešenia problémov. Ľudí bez domova však nemusíme oprašovať, aby nám neprekážali v mestskej doprave. Je to drahé, neefektívne pre nich aj pre spoločnosť.“ Česká republika je o čosi ďalej. „Brno, Liberec, Benešov či mestská časť Praha 7 sa rozhodli, že chcú ukončovať bezdomovectvo a my im s tým pomáhame. V oboch krajinách však chýba zákon o sociálnom bývaní, ktorý by bol legislatívnou, systémovou podporou riešenia problematiky.“

 

Barbora Bírová  vyštudovala sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. V doktorandskom štúdiu pokračuje na Karlovej univerzite v Prahe. Téme ľudí bez domova sa venuje dlhodobo. V Čechách pracuje v Platforme pro sociální bydlení, organizácii, ktorá sa venuje téme sociálneho bývania a ľudských práv. V rámci lobingovej a advokačnej činnosti sa sústreďuje na vytvorenie a prijatie zákona o sociálnom bývaní, pracuje ako poradkyňa pre ukončovanie bezdomovectva. V organizácii Anthropictures sa sústreďuje na výskumy zamerané na mestské prostredie a premeny mesta.

Článok je z januárového NOTA BENE - Oheň.

Text: Zuzana Uličianska, foto: Barbora Bírová

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET.

Web Analytics