Inzercia

v NOTA BENE

Viac...

 

 

 

Dobrý vlk medzi ovečkami

[23. 02. 2007]

Autor: redakcia
Strana: 32,33,34,35
Číslo: 8/2007
Nadpis: Dobrý vlk medzi ovečkami
Datum: 2007-02-19
Zdroj: Týždeň
Text:
MARTIN DROPPA
V mladosti ho zaujímali kone, pušky, karate a horolezectvo. Skôr Winnetou ako kňaz. Napokon sa však stal tým druhým a dnes pomáha dvesto bezdomovcom a ináč odkázaným. Rímskokatolícky farár Marián Kuffa (47) vybudoval v Žakovciach na Spiši unikátny Inštitút Krista Veľkňaza. Má preto veľa obdivovateľov, ale aj neprajníkov.
Malebne zvlnená zimná krajina na Spiši je bez snehu smutná. Pomedzi len úzka asfaltka s prašnými krajnicami, vedľa Božie muky medzi mohutnými čiernymi stromami. Žakovce s takmer osemsto obyvateľmi sú ráno ako vymreté: sem-tam chodec, ostré vychádzajúce slnko, spevy kohútov a gagot husí po dvoroch. V Dome Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorý miestni zo zotrvačnosti roky volajú stará fara, sa skončila pravidelná ranná omša.
O desať kilometrov ďalej leží obec Ľubica, ktorá sa "preslávila" sporom o chotár s mestom Kežmarok. Stredoveké spustnuté domy na hlavnej ulici, medzi nimi jeden nenápadný, ktorý tu volajú starý špitál. Odjakživa slúži pre núdznych. Na ulici sa tmolia deti s cukríkmi. Na novinárov si v poslednej dobe akosi zvykli - tí tu objavili príbeh o nezištnej a neokázalej pomoci.
Bernadetta Repková bývala so siedmimi deťmi v drevenici pri Starej Ľubovni. Bez vody a elektriny, ako v románoch slovenských klasikov. Jedného dňa o nich natočili reportáž do televíznych správ. Videli ich milióny divákov, iba jeden však nelenil a konal. "Pán farár Kuffa po nás prišli neočakávane autom, aby sme sa išli pozrieť, že má pre nás bývanie. Ukázal nám tento dom. Čo som mala v dojatí povedať? Potom nás sem všetkých presťahoval. Reku, kým nebudeme mať čosi lepšie," spomína dojatá matka siedmich detí.
.o hnusnej pýche
Predstaveným a štatutárom Inštitútu Krista Veľkňaza je vysoký, pevne stavaný muž. S hustými čiernymi vlasmi a ostrými črtami súmernej tváre vôbec nevyzerá ako kňaz, skôr ako lesný robotník, závozník či šofér kdesi pri lesnej správe. Pri teplom čaji sa z neho stáva skvelý rozprávač. Zdrojom jeho poznania nie sú iba knihy, ale aj hlboko prežité skúsenosti. Keby to neznelo mierne nepatrične, môžeme povedať, že je sveták. Hovorí expresívne, s nádychom humoru. Ako napríklad o sympaťákoch v Starom zákone: "Sú tam vrahovia? Áno, Mojžiš zabil. A tunelári? Zachej a Matúš. No oľutovali. Nájdete tam veľa hriechov, okrem jediného. Niet tam hnusnej prašivej pýchy. Sú to sympaťáci, priznávajú a ľutujú svoje hriechy. Pýcha je matka všetkých hriechov. Pýcha je opak pokory.
A pokora je pravda. Preto je nebo plné prúserárov, ale pokorných. A peklo? Sú tam všelijakí "perfektní" ľudia. Staval katedrály? Z pýchy. Pomáhal stavať domy pre siroty? Z pýchy. Hore nenájdete pyšného a dole pokorného."
Jednoduché slová, ostré a presné ako žiletky. Farár Kuffa s úsmevom dodáva, že keď o svojom obdive k starozákonným mužom hovoril arcibiskupovi Sokolovi, ten sa ho opýtal, čo na nich obdivuje. "Ich hriechy," povedal mu. A Sokolovi vraj až klobúčik podskočil. Po gymnáziu v Nitre tápal. Babka mu radila ísť za mechanizátora do Nitry. Istota je guľomet. Dobre, nech má babka radosť, povedal si, mal však iné záujmy. Šiel do Horskej služby, liezol, posilňoval. Až prišiel osudový pád zo steny horského masívu: "V trojici sme liezli na Gerlach. Frajeri sme boli, pyšní, a kto je pyšný, určite padne. Či je to farár, biskup, arcibiskup, to je jedno. V dvojkilometrovej výške sa chytím skaly, a zrazu salto dozadu, tri metre nižšie som sa skrútil, a už lavína skál so mnou letí. Bože, keby sa aspoň oni zachránili, vravím si v duchu, bol som si istý, že zomriem. Naraz sek, buchlo ma o stenu, lano vydržalo, len prudká bolesť v nohe, všetko od krvi. V nemocnici v Poprade som začal uvažovať nad svojím spôsobom života. Bože, keď si mi dal život, ja ti ho vrátim naspäť. Budem sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú. Nevedel som ešte, čo budem robiť, ale môj život sa zmenil."
.minulosť na piatich klincoch
Po tomto zážitku sa inžinier Kuffa rozhodol ísť za farára. Zvažoval prihlášku do seminára: "Poslednú noc mi bolo najťažšie. Bože, zvládnem to? Išiel som teda prenocovať do jednej rehole. Celú noc som sa modlil. V tej kaplnke tma, len červené svetielko, ja celý mokrý, spotený. Na kríž som pribil jeden klinec a naň zavesil kimono. Je koniec s karate, po trinástich rokoch! Pribil som druhý, zavesil som loveckú pušku. Je koniec s poľovníctvom, darmo sa rozmnožili medvede, vlci, vravím si. Na tretí klinec som zavesil lano aj s horolezectvom... na štvrtý koňa a klinec sa nezohol. Ale keď som pribil piaty klinec, a tam som zavesil dievča, tak sa zohol. Bože, to posledné neviem spraviť, myslím si, iba ak s Tvojou pomocou."
Ako seminarista už v prvom ročníku išiel za biskupom pýtať si faru. "Ten skoro zo stoličky spadol: Akú faru? Žakovce, vravím mu. Sadli sme do auta a išli sem. Starú faru tu zavreli ešte v sedemdesiatych rokoch, potom tu bola sýpka. Keď sme prišli, dovnútra pršalo, všade myši, potkany vybiehali. Biskup vraví, ja ti nemôžem dať peniaze. Stačí požehnanie, povedal som mu," spomína farár, ktorý pred šestnástimi rokmi začal holými rukami budovať v Žakovciach Inštitút Krista Veľkňaza. Dnes ho tvorí komplex útulkov pre ľudí bez domova, spoločnosťou odvrhnutých, domovov resocializačných služieb, opatrovateľských domov pre postihnutých, pre opustené matky s deťmi.
.spor s bývalou starostkou
Od začiatku však pred ním stála jedna nezanedbateľná prekážka. Katarína Svitanová, dnes už bývalá starostka Žakoviec, bola proti výstavbe Inštitútu. Na tých miestach veľkoryso plánovala výstavbu vyhliadkových veží, golfového ihriska... Ich spor rozdelil dovtedy pokojnú obec na dva tábory. Po vlaňajších komunálnych voľbách, ktoré ako nezávislá kandidátka prehrala o 38 hlasov, sa však situácia zmenila. Víťazka volieb Katarína Krullová ktorá tiež kandidovala ako nezávislá, je presvedčená, že keby boli voľby verejné, asi by sa potvrdilo, že ich vyhrala vďaka hlasom z Inštitútu. Hovorí: "U pána farára Kuffu je na trvalý pobyt prihlásených 106 ľudí, voliť ich bolo asi 87. Predpokladám, že ma volili, a za to sa nehanbím. Veď oni aj Inštitút sú súčasťou obce už roky." Obyvatelia Inštitútu, ktorých tu niektorí miestni považujú zrejme ešte stále za prišelcov (hoci ide o dedinu osídlenú po vysídlených karpatských Nemcoch), majú všetky práva i povinnosti - ako každý obyvateľ obce.
Napokon, vlani dostala obec tri a pol milióna korún na podielových daniach, čo je pri 12-miliónovom rozpočte nezanedbateľná čiastka. Aj preto chce starostka Krullová s farárom Kuffom a jeho ľuďmi spolupracovať. Odhodlane tvrdí: "Sú tu, žijú tu a to, čo robia, je Božou pomocou, pretože je to pomoc blížnemu a bezbrannému. Chcem teda spolupracovať a cez Inštitút pritiahnuť do obce peniaze."
Spoločné predstavy majú aj konkrétne rysy. Už začiatkom januára starostka predložila Nadácii Pontis dvestotisícový projekt Odstráňme bariéry hrou. Z peňazí obce a nadácie by chceli obyvatelia Inštitútu a ďalší Žakovčania vybudovať v parku pri obecnom úrade detské ihrisko pre všetky deti, aj tie z obce, aj z Inštitútu, spolu ich je vyše stopäťdesiat. "S Inštitútom chceme spolupracovať aj pri obnove verejnej zelene, neskôr sa pustiť do výstavby telocvične, lebo tu žiadna nie je, najbližšia je až v Huncovciach, päť kilometrov odtiaľto," vraví nová starostka a zdôrazňuje, že pomoc Inštitútu je aj pomocou obci samotnej.
Klásť si otázku, prečo Inštitút rozdelil Žakovčanov na dva tábory, je dnes, zdá sa, už zbytočné. Bývalá starostka to nepovie, súčasná úprimne nevie. Tvrdí, že všetko sú to len predsudky, neinformovanosť, možno neochota spoznať tých, ktorí v Inštitúte žijú: "Vieme všetci, že u farára Kuffu našli útočisko aj bezdomovci, aj recidivisti, ľudia s temnou minulosťou odsúdení za všelijaké prečiny proti právu. Ja by som chcela dedinu zjednotiť, veď za celé roky, ako tu Inštitút existuje, nestalo sa, aby niekto z jeho obyvateľov spravil v obci čo len priestupok, niežeby trestný čin. Veď tí ľudia do dediny ani nechodia. Ak, tak len v sprievode, málo je takých, ktorí idú sami. Myslím si, že nik zo Žakovčanov sa ich nemusí báť."
.príbeh vojaka a Krista
Napoludnie sa kaplnka v hlavnej budove Inštitútu Krista Veľkňaza zaplnila do posledného miesta, všetci sa spolu s farárom Kuffom modlia ruženec. Ten, odetý v pracovných montérkach a v prešívanom kabáte, s ťažkými robotníckymi topánkami na nohách, kľačí za oltárom. Na modlitbu pribehol na poslednú chvíľu odkiaľsi od roboty. Po modlitbe sa všetci pomaly vytrácajú úzkymi dverami na chodbu a do jedálne. Ako posledných ošetrovatelia odvážajú imobilných bezvládnych, starých, ťažko telesne i duševne postihnutých.
Každý, kto opúšťa kaplnku, sa pristaví pri východe pod hrdzavým torzom Krista z neznámych Božích múk a prežehná sa. Plechový začernetý Kristus, podsvietený bielou omietkou, je posiaty dierami. Traduje sa, že tam kdesi v poli do neho kedysi nevedno prečo strieľal akýsi vojak, len tak, z roztopaše, možno zo zlosti, z pohŕdania, na výsmech osudu. Vraj tomu vojakovi potom granát odtrhol ruku. Možno to bolo skutočne tak, možno nie, ale ako symbol výstrahy túto historku môžeme prijať. Hovorí o ľudskej pýche, predchádzajúcej pádu.

 

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems.

Web Analytics