Inzercia

v NOTA BENE

Viac...

 

 

 

Problém bezdomovcov

[20. 05. 2015]

Barbara Štefanovičová, moderátorka: "Sú medzi nami, v každej krajine a v každom meste, niekde viac a niekde menej. Aj na Slovensku sa stretávame s bezdomovcami. Väčšinou sú terčom kritiky, ľudia sa im vyhýbajú. Je pravdou, že pohľad nie je príjemný a sadnúť si v autobuse vedľa bezdomovca sa odváži málokto. Sú tu však aj organizácie, ktoré sa snažia ľuďom bez domova pomôcť. Nie vždy je to totiž naozaj iba ich chyba a určite nie vôľa. V aktuálnom vydaní relácie Labyrint sa pozrieme práve na tento problém. Kto sú bezdomovci? Sú to naozaj vždy len špinaví, zanedbaní a opití ľudia? Ako sa to môže stať? Či sa dá takýmto ľuďom pomôcť. Labyrint sa začína, príjemné sledovanie.

V štúdiu vítam Mariána Gliganiča, vedúceho nocľahárne De Paul v Bratislave. Dobrý večer."

Marián Gliganič, vedúci nocľahárne De Paul, (hosť v štúdiu): "Pekný večer."

Barbara Štefanovičová: "Pán Gliganič, tak povedzme si na úvod, kto je to bezdomovec? Existuje nejaká definícia?"

Marián Gliganič: "Existuje viacero definícií bezdomovectva a vlastne ľudí, ktorí sú bez domova. Nechcem hovoriť akademické definície, pre mňa v prvom rade bezdomovectvo je problém dnešnej spoločnosti, odrazom, na jednej strane niektorí ľudia majú viacej prostriedkov, niektorí majú veľmi málo, hlavne čo pre mňa bezdomovectvo znamená, je to kríza vzťahov."

Barbara Štefanovičová: "Kríza vzťahov. To ste povedali zaujímavo. To znamená, že im nepomôže rodina, alebo ako vznikne taká kríza vzťahov?"

Marián Gliganič: "Prvotný problém vzniká v rodine, vzniká v partnerstve, vzniká v komunite, v ktorej človek žije."

Barbara Štefanovičová: "Sú to naozaj len tí ľudia, ktorí na pohľad vyzerajú zanedbane, sú to len takí ľudia, ktorí sú špinaví, možno zapáchajú, sú len takíto bezdomovci, alebo sú to ľudia, na ktorých to vôbec nie je vidno?"

Marián Gliganič: "Ak by ste prišli večer k nám do nocľahárne a rozhliadli sa, tak vlastne títo ľudia, ktorí zapáchajú, ktorí žobrú, ktorí sú zanedbaní, pod vplyvom alkoholu, atď., tak to je len malé percento. Odhady sú, že je to len 15 až 20 percent, tzv. zjavných ľudí bez domova. Ostatní vyzerajú bežne a mali by ste problém ich identifikovať, že toto je človek, ktorý je na ulici."

Barbara Štefanovičová: "A títo ľudi žijú na ulici."

Marián Gliganič: "Áno."

Barbara Štefanovičová: "Ako sa môže stať, že sa človek dostane na ulicu? Už ste spomenuli, že teda kríza vzťahov, ale ako to vlastne vznikne, taký problém?"

Marián Gliganič: "Máme viacero prípadov, za tri roky, odkedy prevádzkujeme nocľaháreň, sme sa stretli s rôznymi prípadmi a je to rôzne od prípadu k prípadu. Ale za taj najväčšiu príčinu bezdomovectva by som považoval, alebo najväčšiu príčinu, je to vlastne nefunkčná rodina v zmysle, že existujú nejaké závislosti v rodine, finančné problémy, duševné choroby, atď."

Barbara Štefanovičová: "Znamená to, že teda napríklad niekto sa rozvedie, príde o ubytovanie, nemá kam ísť, nemá sa na koho obrátiť, a odchádza teda na ulicu. Je to tak. Aké má takýto človek možnosti vrátiť sa naspäť do normálneho života? Sú vôbec tie možnosti?"

Marián Gliganič: "Tieto možnosti sú priamoúmerné. V podstate, čím dlhšie je človek na ulici, tým ťažšia je cesta späť. Samozrejme, že tie možnosti existujú, ale sú dosť obmedzené. Keď sa človek ocitne na ulici, odrazu sa začne nakopovať a nabaľovať strašne veľa problémov, vzniká jedna obrovská snehová guľa, ktorá sa rúti dole kopcom."

Barbara Štefanovičová: "Spomeňme nejaké tie problémy, ako sa nabaľujú napríklad."

Marián Gliganič: "V prvom rade, ak človek je na ulici, nemá kde prespať, a potrebuje si zháňať v prvom rade jedlo. V Bratislave sa vydáva na niekoľkých miestach jedlo počas týždňa. A ďalšie problémy vznikajú s cestovaním. Bratislava má problém konkrétne s tým, že v centre mesta neexistuje veľa zariadení, veľa zariadení je na okraji mesta, takisto výber stravy je tiež ďaleko, a ľudia musia dochádzať. Pokiaľ cestujú načierno, dostávajú pokuty. Pokuty ak si nevyplatia, už je tento prípad posunutý exekútorom a vznikajú obrovské dlhy."

Barbara Štefanovičová: "Chcú sa takíto ľudia zamestnať? Alebo majú záujem o prácu, alebo aj tu je nejaký problém?"

Marián Gliganič: "Mali by záujem o prácu, a do veľkej miery je názor spoločnosti ten, že veď nech idú pracovať. Ak je človek na ulici dlhšie, okrem spomínaného prípadu s mestskou dopravou vzniká ďalší problém, pokiaľ nie sú evidovaní, alebo sú vylúčení z evidencie úradov, tak vtedy majú dlhy na zdravotnej a Sociálnej poisťovni, za rok je to viac ako 600 eur. V podstate, ak sa takýto človek zamestná, ktorý má dlhy, nespomenul som ešte, že majú často problémy aj s bankovými subjektmi a nebankovými, ak sa človek zamestná legálnym spôsobom cez Sociálnu poisťovňu si ho vypátrajú exekútori a vtedy vlastne zostáva človeku životné minimu vo výške 198 eur, ak aj zarobí, dajme tomu 500 eur, z toho mu zostane iba 198 eur, je veľmi ťažké prežiť v hlavnom meste, najlacnejšia ubytovňa stojí 100 až 120 eur, potrebuje človek cestovať za prácou, potrebuje električenku, potrebuje jesť, a je veľmi ťažké vyžiť z týchto peňazí."

Barbara Štefanovičová: "Takže tam je tiež dosť veľký problém. Prečo však mnohí ľudia, takíto ľudia sa nesnažia vyhľadať ani pomoc tých organizácií, ktoré sa snažia pomôcť?"

Marián Gliganič: "Do istej miery ide aj o to, že ľudia rezignujú, tá situácia je veľmi náročná, je to veľmi náročná situácia na psychiku, veľmi veľa ľudí prepadá závislostiam, ktorí sa ocitajú na ulici, aj keď sú výnimočné prípady, kedy ľudia neužívajú žiadne omamné látky, ani alkohol, ale je veľmi častým prípadom, že vlastne ľudia prepadajú závislostiam."

Barbara Štefanovičová: "Čiže je to taký vlastne zdravotný problém. Je to aj o psychike, možno v konkrétnom rozpoložení človeka?"

Marián Gliganič: "Určite áno. Čo sa týka aj psychiky, alebo toho rozpoloženia, ako som spomínal, je to veľmi náročná životná udalosť. Ešte verejná mienka je aj tá, že vlastne veľa ľudí si zvolilo, že bezdomovectvo chápu ako životný štýl. Ja som sa stretával s minimálnym počtom takýchto prípadov, kedy by to boli ľudia, ktorí si zámerne zvolili takýto spôsob života vlastne."

Barbara Štefanovičová: "Tak jasné, to je extrém. Ako to je s dokladmi u týchto ľudí? Majú vôbec doklady, alebo môžu si ich nejako vybaviť?"

Marián Gliganič: "Niektorí mávajú doklady, o doklady prichádzajú najčastejšie na ulici, či už sú to krádeže, zálohy, predaj dokladov, atď. Tieto doklady si môžu vybaviť, konkrétne aj my poskytujeme klientom túto možnosť na základe spolupráce, ale im prípadne, ak príde k nám človek, ktorý poviem, nemám doklady, nemám prácu, nie som evidovaný na úrade práce, nič podobné, tak v prvom rade sa mu snažíme pomôcť dokladmi vybaviť mu doklady a zaevidovať ho, samozrejme je tam poplatok za tieto doklady, ktoré mu poskytneme, ale neskôr nám to postupne splatí."

Barbara Štefanovičová: "Majú trvalé pobyty takíto ľudia?"

Marián Gliganič: "Často áno. Je to podobný prípad, ako sme sa bavili o tom, že sú zjavní ľudia bez domova a sú nezjavní, takisto veľmi veľa klientov našich, aj keď prespávajú v našich zariadeniach, vyhľadávajú služby u nás a ešte u ďalších poskytovateľov sociálnych služieb, mávajú dokonca aj trvalý pobyt. Sú to často adresy ich bývalých vzťahov, teda adresy, kde bývali s rodinou, atď., ale na druhej strane sú to aj ľudia, ktorí nemajú trvalé pobyty. V Bratislave u nás, aspoň u našich klientov je to tak, že máme zhruba 50 percent zastúpenú Bratislavu a 50 percent z celého Slovenska. Títo ľudia, ktorí prichádzajú do Bratislavy, na to, aby poberali dávku v hmotnej núdzi, potrebujú mať trvalý pobyt v Bratislave, a nie v mieste trvalého bydliska, ak je to človek z východného Slovenska, tak nemôže si poberať dávku, čo znamená, že riešime zmenu trvalého pobytu. V Bratislave majú takúto možnosť, že môžu sa prihlásiť na konkrétnej mestskej časti a v občianskom preukaze majú napísané, napríklad Bratislava - Nové Mesto."

Barbara Štefanovičová: "Časopis Nota bene, to asi pozná väčšina ľudí, čo predaj tohto časopisu týmto ľuďom zabezpečí?"

Marián Gliganič: "Ja chápem predaj časopisu Nota bene ako jednu veľkú príležitosť stretu marginalizovanej skupiny s majoritnou spoločnosťou. Určite je to spôsob, ktorý ľuďom dáva pocítiť nejakú hodnotu, že ja mám hodnotu, ja som niečím prospešný pre túto spoločnosť. Aj vzhľadom na to, že časopis Nota bene poskytuje možno trošku iné témy, ktoré nie sú preferované v iných denníkoch, alebo týždenníkoch, mesačníkoch. Takisto okrem toho stretu je tam pocit dôležitosti a vlastne vznikajú nejaké základné návyky."

Barbara Štefanovičová: "Aj vlastne do istej miery im to zabezpečí to živobytie, predaj..."

Marián Gliganič: "Záleží od predajcu."

Barbara Štefanovičová: "Áno. Ako rozpoznáme naozaj seriózneho a pravého predajcu, lebo niekedy sa stane, že vás chce niekto aj podviesť."

Marián Gliganič: "Po celom. Slovensku vlastne predajcovia sú označení preukazom predajcu. Predajca musí byť upravený, slušný, čistý, nemôže byť pod vplyvom alkoholu. Časopis, ktorý si kúpite, má vlastne v rámčeku vytlačené číslo, a to číslo sa musí zhodovať s číslom, ktoré je uvedené na preukaze, a v Bratislave to máte jednoduchšie v tom, že ich rozoznáte podľa červeno-žltej vesty"

Barbara Štefanovičová: "Áno. Teraz nedávno začali bezdomovci pracovať aj na Hlavnej stanici, tiež je to zaujímavé zamestnanie, dalo by sa povedať, že pomáhajú ľuďom s batožinou. To je tiež asi jedna z foriem pomoci. Ako môžeme týmto ľuďom pomôcť, toto je jedna vec, ale druhá vec, mnohí žobrajú a pýtajú peniaze. Ako vy vnímate tento problém, ako máme reagovať? Máme im prispieť, alebo nejakým iným spôsobom sa snažiť pomôcť?"

Marián Gliganič: "Títo ľudia žobrú, lebo tie peniaze dostávajú. Ak by sme im nedávali peniaze, tak by nežobrali. Je to jednoduchá premisa. V podstate ak poskytujeme peniaze týmto ľuďom, nikdy nevieme, kam skončia, tak budú putovať vlastne tieto prostriedky. Do istej miery v Bratislave funguje organizovaný zločin. Sú to organizované skupiny ľudí, ktorí žobrú, to je jedna časť. Na druhej strane sú to ľudia, ktorí žobrú ako jednotlivci, ale tieto peniaze často zneužívajú či už na alkohol, pre iných tie najpotrebnejšie potreby, zabezpečia si, a ja nevnímam žobranie ako správnu formu. Existujú aj iné rôzne pomoci. Takisto dajú sa kontaktovať organizácie, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova, napríklad konkrétne za nocľaháreň hovorí možnosť predplatiť nocľah danému človeku, dá sa zavolať na našu linku a dohodnúť sa, akým spôsobom sa uhradí, na koľko nocí vieme zaplatiť človeku. Radšej by som bol za to, aby bola väčšia spolupráca s organizáciami a takisto určite môžte poskytnúť tomu človeku niečo na jedlo."

Barbara Štefanovičová: "Áno, čiže kúpiť jedlo, predplatiť nocľah, zaujímavá informácia. Pán Gliganič, vy poskytujete, alebo máte možnosť poskytnúť ubytovanie, alebo nocľah koľkým ľuďom?"

Marián Gliganič: "Momentálne kapacita je 150 miest. Krízovo v zime sme vedeli poskytnúť až 200 miest, len teraz od januára sme v rekonštrukcii, rekonštruujeme polovicu budovy."

Barbara Štefanovičová: "Bude sa rozširovať táto kapacita, alebo nejak možno...?"

Marián Gliganič: "Kapacita sa nebude zvyšovať, aj keď sme zväčšili priestory. Jedna veľká hala, v ktorej prespávalo 98 ľudí, sa podlažne rozdelila a vznikli tam priečky, menšie miestnosti po 10 až 15 ľudí. Nebudeme zvyšovať kapacitu, ale budeme skvalitňovať poskytovanie služieb."

Barbara Štefanovičová: "Majú záujem o toto ubytovanie?"

Marián Gliganič: "Áno. Fungujeme od roku 2006 a od tej doby nepretržitého fungovania sme poskytli, teda vyhľadalo naše služby viac ako 4 500 ľudí."

Barbara Štefanovičová: "To je dosť vysoké číslo. Ak na ulici vidím matku s dieťaťom, ktoré sedia pri múre, alebo proste možno aj žobrú. Ako máme reagovať?"

Marián Gliganič: "Je to ťažká otázka kvôli tomu, že v podstate matka by sa mala starať o dieťa iným spôsobom, nemala by s ním žobrať. V Bratislave existujú krízové centrá, ktoré pomáhajú matkám s deťmi."

Barbara Štefanovičová: "Čiže dalo by sa povedať, že bezdomovci nie sú odkázaní na žobranie, môžu vyhľadať pomoc niektorých h týchto centier, alebo zariadení."

Marián Gliganič: "Áno, v podstate v Bratislave môžu vyhľadať, len problém je v tom, že v Bratislave existuje veľmi málo takýchto zariadení, zariadenia sú rôzne roztrúsené. Existuje iba jedno denné centrum, v podstate dve denné centrum, ktoré poskytuje vlastne občianske združenie Vagus, prevádzkuje ho, a takisto Dom Jána z Boha, sú to dve denné centrá. Okrem toho existuje niekoľko útulkov, pár nocľahární."

Barbara Štefanovičová: "Vy poskytujete ubytovanie aj ľuďom, ktorí sú pod vplyvom alkoholu, prípadne iných omamných látok. Prečo ste sa rozhodli, že budete takýmto ľuďom poskytovať ubytovanie?"

Marián Gliganič: "V podstate my sme vlastne členmi medzinárodnej organizácie De Paul International, začali sme fungovať v tom roku 2006. Prvotný zámer bol, aby sme pracovali s ľuďmi pod vplyvom drog, lenže keď vlastne sa zistila situácia, aká je v Bratislave, tak vlastne v duchu nášho patróna robíte to, čo je teraz akútne, čo je potrebné. V Bratislave neexistoval nízkoprah. Takisto sme vznikli na podnet toho, že v zime 2005, 2006 zomrelo okolo 20 ľudí pod vplyvom alkoholu na ulici vlastne na podchladenie. Títo ľudia nemali kam ísť."

Barbara Štefanovičová: "Práve na tieto čísla som sa chcela na záver opýtať. Máme evidenciu, koľko u nás žije bezdomovcov?"

Marián Gliganič: "Presná evidencia nie je možná a neexistuje. Existujú odhady, ktoré hovoria o tom, že v Bratislave sa pohybuje zhruba 3 500 ľudí bez domova."

Barbara Štefanovičová: "To je naozaj vysoké číslo. Pán Gliganič, čiže ešte raz si to zhrňme. Neodsudzovať zrejme týchto ľudí, pretože nikdy nevieme, v akej situácii sa nachádzajú. Skôr im pomôcť, a to ani nie tak peniazmi, ale skôr predplatením ubytovania, alebo poskytnutím stravy. Nemýlim sa?"

Marián Gliganič: "Áno."

Barbara Štefanovičová: "Dobre. Veľmi pekne ďakujem za informácie, za zaujímavý rozhovor a za vašu návštevu v štúdiu. Dovidenia."

Marián Gliganič: "Dovidenia."


Autor: 
Zaradenie: 
Strana: 
Datum: 2015-05-19
Zdroj: TA3, 21:00
Nadpis: Problém bezdomovcov
Text:

 

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems.

Web Analytics