Ako cica Nota bene predávala

[20. 07. 2010]

14. júna 2010, 20:05„Bezďák, houmlesák, žobrák“ a plno ďalších výrazov, ktoré označujú jedno a to isté bezdomovca. Kto bezdomovec je, čo cíti, o čom sníva, čo ho trápi a či vôbec má nejaké pocity, trápi len veľmi málo ľudí. Ako som k tomuto záveru došla? Jednoducho. Dostala som jedinečnú šancu vyskúšať si na vlastnej, jemnej, citlivej, voňavej a ružovej koži, aké to je.

Vo svojich dvadsiatich piatich rokoch vychovávam svoje šesť ročné dieťa, v živote som nič nedostala zadarmo, všetko mám vďaka svojej húževnatosti, tvrdohlavosti a vytrvalosti a som seba patrične pyšná. Donedávna som sa považovala za človeka hrdého, sebavedomého, slobodného a samostatného.

Všetko, čo mám bolo pre mňa samozrejmé, jasné a ťažko „vydreté“, no v okamihu sa mi celý svet zrútil. Zrazu som bola obyčajná predavačka pouličného časopisu - somráčka. Ľudia chodili okolo mňa ako okolo stĺpa, ktorý im prekáža v ceste. Niektorí už z diaľky predo mnou klopili zrak, iní na mňa vôbec ani nepozreli.

Niektorí sa pristavili, aby sa vyhovorili na to, že nepodporujú alkoholikov, čo bolo pre mňa horšie ako nevšímavosť. Nevedomosť dokáže podľa mňa aj zabíjať.

Cítila som sa ako posledné úbohé nič, ktoré ležalo uprostred davu. Pripadala som si ako nechutný výkal uprostred chodníka. Ponížená, urazená, potupená, zrazená k zemi, presne tak som sa cítila. Ja - mladá, krásna, porcelánová bábika a obrovskými hnedými očami, postavou bohyne a neskutočne obrovským sebavedomím. Ja stelesnenie samotnej dokonalosti, som bola úbohosť. Neviem, či tieto slová dokážu vystihnúť moje pocity.

Keď som sa stala predajcom, tak sa na mňa vykašlali priatelia, príbuzní a ľudia, ktorým som v minulosti pomohla ja. Zrazu som zistila, kým som sa obklopovala, koho som nazývala priateľmi. Prišlo mi zle z predstavy, čo by bolo, keby som bola naozaj v koncoch, keby som naozaj potrebovala ich pomoc.

Po prvom dni predaja som skoro vôbec nespala, nechápala som, prečo sa ľudia tak správajú. Bola som sklamaná z nich, ale aj zo seba. Neskutočne som si nadávala za to, že sa v tej mojej peknej hlávke zrodil tak otrasný nápad – predávať Nota Bene. Triasla som sa ako osika. Nešťastná, zrútená,
úbohá. Oklamaná celým svetom.

Potom ma zrazu napadla myšlienka, myšlienka jasná a čistá. Niekto by povedal, že to bol nápad za milión, pre mňa skutočné oslobodenie. Uvedomila som si, že tá ignorácia nebola v ľuďoch, ale vo mne. Ja som sa sama nestotožnila so svojou novou rolou a nechcela som, aby ma ľudia vnímali ako
predajcu.

Mala som pocit, že robím niečo podradné a už mi neprišlo zvláštne, že sa okolie ku mne tak aj správalo. Do rána som spracovala obrovské množstvo pocitov, veľa nádychov a výdychov prešlo mojím telom, kým sa mi podarilo zaspať spánkom spravodlivých, ako sa zvykne vravievať.

Ráno som sa veľmi tešila a popoludnie, keď sa pôjdem opäť postaviť pred Polus. Nová stratégia zabrala. Do dvoch hodín som predala všetky časopisy. Zázrak?Taktika. Využila som všetky svoje manipulátorské techniky, aké si človek vie predstaviť. Pripla som si preukaz predajcu, vyvalila tie najväčšie
oči, aké som mohla a začala som: „Nech sa páči Nota Bene.“

Predstavovala som si pri tom, že som samotný Stvoriteľ a okolie na to zareagovalo, nie hneď... Ale ľudia sa začali zaujímať. Najprv síce prešli okolo, ale potom sa vrátili a kládli mi plno otázok. Keď zistili, že som „normálny človek“ začali mi dávať peniaze, vraj za odvahu a podobne, ale vždy som sa
snažila im vtlačiť do ruky časopis.

Samozrejme, že vo veľkej miere to boli mladí muži vo veku od 25 do 40 rokov a hneď po nich nasledovali ženy vo veku mojej mamy. Viem, že môj výzor zohral obrovskú rolu pri predaji, ale bolo fascinujúce vyskúšať si zmanipulovať také množstvo ľudí.

Odrazu mi všetci pripadali ako hlupáci. Smiala som sa z tých vystrašených pohľadov: na mňa, na časopis a opäť na mňa. Videla som tie myšlienky, ktoré sa im rojili v hlave, nahodila som trpiteľský výraz a už to začalo „odsýpať“. Stále nemôžem uveriť tomu, že je to až tak jednoduché, zmiasť niekoho
tak, aby urobil to, čo chcem, bez toho, aby som musela povedať slovo.

Pritom som každému vysvetľovala, že som študent a toto je len moja prax. Jedna pani sa dokonca urazila, keď som jej povedala, že mi nemusí dávať tých päť eúr, dokonca ma ani vetu nenechala dokončiť a urazená odišla.

V tom momente ma táto hra začala baviť ešte viac. Keď ma nespoznal kolega z práce, vedela som, že tá prax má predsa len zmysel. Až keď som povedala meno spoločnosti, v ktorej obaja pracujeme, až vtedy otočil svoj zrak mojim smerom. Bolo zábavné počúvať, ako sa snaží vysvetliť svojej manželke, že ja som asistentka pána riaditeľa.

Žena len neveriaco krútila hlavou a stále opakovala, že majú svojho predajcu, nech odo mňa časopis nekupuje. Dlho sa po tom ten pán neukázal u nás v kancelárii, až pred pár dňami, keď bol donútený okolnosťami prísť, sa za mnou zastavil a ospravedlnil sa so slovami, že trh je presýtený rôznymi predavačmi, ktorí mu volajú aj na mobil, že ho to jednoducho otravuje.

Prišlo mi ho ľúto, lebo mal veľký problém pozrieť mi do očí, z jeho neverbality bolo jasne cítiť, že mu to je nepríjemné, preto som vyjadrila svoje pochopenie s jeho pocitmi. No stále sa mi zdá, že tento pán si skôr kúpi voňavku Hugo Bos ako pouličný časopis. Po týchto dvoch dňoch som išla do združenia.

Každú stredu tam pre nových predajcov robia hodinové sedenie, kde si predajcovia navzájom rozprávajú svoje pocity a zážitky z ulice. Bolo zaujímavé počúvať tých ľudí, ich zážitky a sťažnosti. Z rečí som rozumela, že v okolí iných predajcov sa zdržujú žobráci, či babky predávajúce prvosienky. Keď som ja prišla k Polusu, v tom okamžiku sa po bezdomovcoch doslova zaprášilo, v blízkom okolí nebol ani jeden.

Po týchto dňoch som začala chodiť po uliciach s otvorenými očami. Niežeby som predtým pri chôdzi spala, ale začala som sa pozerať na veci tak, ako sa naozaj dejú, nie ako chcem, aby sa diali. Všímala som si osoby, stromy, vtákov a naozaj... Svet sa zmenil. Spoznala som plno zaujímavých ľudí. Ľudí bez vzdelania, ktorí mali v sebe viac múdrosti ako niektorí vysokoškolskí profesori.

Pripadala som si, akoby som sa zobudila z nejakého sna. Už som sa nevedela dočkať posledného dňa predaja. Tento deň bol poznačený mojimi problémami v osobnej, pracovnej a citovej oblasti. Pôvodne som nechcela ísť na ulicu vôbec, ale pracovníci jednej z našich nemocníc ma za krátky čas postavili na nohy, síce na vlastné riziko a po dlhej sprche som sa rozhodla, dokončiť svoju prax.

Obliekla som si čisté veci, zobrala preukaz a časopisy a poď ho pred Polus. Zo začiatku to vyzeralo, že môj predaj bude prebiehať plynulo a bez komplikácii. Pravdepodobne to bolo spôsobené mojim unaveným výzorom, že sa ľudia začali viac pristavovať ešte častejšie ako predtým. Dostala som dve
ponuky na sobáš, jednu na kávu a tri pracovné ponuky.

Sobáš a kávu mi navrhovali ľudia z ulice, o jednom si myslím, že bol pasák. Bol veľmi chudý, tvár samá vyrážka, zreničky ako špendlíkové hlavičky a chýbalo mu aj pár zubov, síce som nemala prednášku z drogových závislostí, ale tento mládenec mi pripadal na problémy s heroínom, možno som mu ukrivdila, kto vie.

Dvaja ďalší nápadníci boli ľudia s handicapom a odvahu osloviť ma im dal práve časopis, ktorý som držala. Spomienky na nich si uchovám hlboko v mysli. Prácu mi núkali opäť mladí muži, čo bolo v celku zábavné. Jedna neodbytná pani mi dokonca sľúbila, že mi donesie na Karpatskú 10 svoje stará
oblečenie, ktoré ani nie je staré, len ona ho nenosí, lebo už vyšlo z módy.

V jej slovách nebolo nič urážlivé, mala som z nej pocit, že mi chce silou mocou pomôcť, lebo argument, že som zamestnaný človek nezabral. Normálne som zvedavá, či dodrží slovo a tie veci tam donesie. Musím spomenúť ešte jedného chlapa, teda mohol mať tak do 35 rokov. Najprv na mňa pozeral, keď som odmietala exkluzívny sňatok.

Pred Polusom čakal na (predpokladám) kamaráta. Asi po hodine vyšiel von, rozlúčili sa a dotyčný pán zamieril na zastávku. Všimla som si, že na mňa hľadí, ale keď som sa otočila priamo k nemu, uhol mi pohľadom. Táto hra mi prišla zábavná. Keď už išiel autobus číslo 98 tretíkrát okolo a on opäť nenastúpil, pousmiala som sa.

Vybral telefón, ukázala prstom na mňa a naznačil mi, aby som prišla k nemu. Zbehla som dole schodmi a prišla na zastávku, on sa tváril, že telefonuje a iba ukázal na časopis. Podala som mu jedno číslo a on vybral 20 eurovú bankovku a podal mi ju. Vybrala som si z vrecka peňaženku, že mu vydám, ale on iba mávol rukou a ticho povedal OK.

V živote som za tak krátky čas nezarobila takú sumu. Bolo mi to veľmi nepríjemné, chcela som počkať, kým dovolá a povedať mu, že ja som študent, jeho štedrosť si vážim, ale čo je veľa, to je moc. Medzitým však prišla na aute jeho priateľka, sadol si, dali si pusu, keď sa auto rozbiehalo stihol mi zamávať, ešte som zachytila spýtavý pohľad jeho drahej a už bol z môjho života preč.

Vrátila som sa pred hlavný vchod, kde už na mňa čakal ujo z bezpečnostnej služby so slovami: „ Tu predávať nemôžeš.“ Ty koňo vravím si, nepamätám, žeby som si niekedy potykala so starým „esbeskárom“, ale ako vieme pamäť nie je dokonalá, takže všetko je možné. „Prečo?“ pýtam sa. Pán si odpľul tak nonšalantne, ako to len dokázal a povedal:

„ Preto, lebo všetci títo....“ ,poobzeral sa po okolí, kde sa pohybuje naozaj pestrá zmes rôznych jedincov, „títo notabeňáci - všetci vedia, že tu nesmú byť.“ No mój pekný, vravím si pre seba, ale ja nie som títo. Zišla som na miesto, ktoré mi ukázal ako vhodné mojej osoby a počkala, kým sa vráti do Polusu.

Zavolala som priateľovi na telefóne, aby som utíšila hnev, ktorý vo mne doslova vrel a vybrala som sa do Polusu. Najprv som si kúpila zošit a pero, potom som šla do lekárne po magnézium, samozrejme s preukazom na viditeľnom mieste. Strážnik v lekárni za mnou chodil od police k polici, lebo som hľadala magnézium od istej firmy.

Keď ma jeho prítomnosť nazúrila do biela, otočila som sa k nemu a opýtala sa ho, či mu môžem nejako pomôcť, lebo mám pocit, že niečo potrebuje, keď za mnou tak starostlivo chodí. Zbledol a išiel sa postaviť k východu, pripravený skočiť na mňa pri mojom najmenšom pokuse ujsť s magnéziom a tri eurá paťdesiat.

Zaplatila som pri pokladni, zobrala som blok, pre istotu a slušne odišla. Sadla som si do jednej kaviarne, nechala vyšumiť „magnáč“ a napísala si pár otázok pre vedúceho bezpečnostnej služby. Keď ma už nič nenapadlo, vybrala som na dispečing. Na konci uličky sedel mladý, holohlavý, ramenatý muž v tesnom obleku, aby vynikli jeho bicepsy, tricepsy a všetko ostatné svalstvo.

Trošku ma zamrazilo, ale vravím si, dievča, toto treba dokončiť. Vytiahla som naňho preukaz študenta a začala som chŕliť otázky s obrovskou rýchlosťou, ráznosťou a dôležitosťou. Chlapík, najprv stál, potom si sadol, ale to mu bolo ešte nepríjemnejšie, opäť sa postavil, mrvil sa, ošíval, škrabal na hlave, až napokon podvolil a ja som si vybojovala svoje miesto pred hlavným vchodom.

Cestou z dispečingu som počula výrazy, ktorými ma častoval vo vysielačkách svojich kolegov. Usmievala som sa. Ostali mi štyri časopisy, ale to už bol neskorý večer, tak som sa radšej pobrala domov. Tie emócie, ktoré som mala pri predaji, mnou stále behajú a myslím, že bude veľmi dlho trvať, ak odznejú, či vôbec niekedy odznejú.

Táto prax mi dala veľmi veľa. Videla som sama seba z pohľadu, ktorý sa nenaskytne každému. Cítim sa ako veľmi zlý a zákerný človek, keď sa spomeniem na všetkých tých ľudí, ktorým som skrížila život. Predstavujem si, ako večer pred spaním, keď si rozoberajú svoj deň vidia moju tvár. Pre niektorých to možno bude memento a svoj život zlepšia k lepšiemu.

Ďalší (vedúci dispečingu) si nájdu obeť, na ktorú budú môcť preniesť zlosť zo svojej porážky pri kontakte so mnou, za čo sa veľmi hanbím. Tento text som písala päť dní, vždy som niečo menila a niečo odstraňovala. Vidím, že s ním nikdy nebudem spokojná, pretože tých zážitkov je strašné kvantum a mnohé ani slovami neviem opísať.

Stal sa zo mňa zádumčivejší, pokojnejší a racionálnejší človek, ktorý si váži každú sekundu dňa.


Vlaďa
študentka soc.práce