Nosiči a cestujúci sú si na radosť

[27. 03. 2015]


Prešli len dva mesiace a ľudia si už na našich nosičov v modrých uniformách s bielymi rukavičkami zvykli. Niektorí si dokonca plánujú cestu podľa toho, kedy na bratislavskej Hlavnej stanici pracujú.

„Prosím vás, z ktorého nástupišťa ide vlak do Prahy?“ pýta sa cestujúca v letku. Má naponáhlo a očakáva adekvátnu informáciu. Dostane ju spolu s povzbudením: „Utekajte! Vlak ešte určite stihnete!“ Naši nosiči sa pre mnohých cestujúcich stali vyhľadávanými pomocníkmi. Majú už aj „stálych zákazníkov“, ktorí presne vedia, od koho chcú pomoc. A pani, ktorá chodí s obrovskými taškami opatrovať do Rakúska, si kvôli nosičom vymenila cestovné dni. Namiesto štvrtkov začala cestovať v piatky. Pritom práca nosiča vôbec nie je jednoduchá. Poďme sa za nimi pozrieť...

Na Roba lezie chrípka. Nie je mu najlepšie. Rozumnejšie by bolo ležať doma pod perinou so šálkou horúceho čaju. „Som síce chorý, ale pracovať sa musí. Mám svoju prácu rád,“ hovorí. Napriek problémom s dlhmi má aj svoje každodenné malé radosti. „Nedokázal by som začať deň bez voňavej rannej kávy,“ usmieva sa. Prácu nosiča si ihneď zamiloval, pretože sa pri nej môže rozprávať so zhovorčivými cestujúcimi. „Mohli by ste mi prosím pomôcť?“ znenazdajky k nemu pristúpi staršia pani s taškami. O chvíľu už spoločne prekonávajú schody k perónu.

Vlado sa tiež teší, že môže trikrát do týždňa chodiť do práce. „Už od pätnástich som pracoval. Pomáhal som na stavbách, robil som pomocné práce v kuchyni. Nebojím sa žiadnej roboty.“ Na stanicu by najradšej chodil každý deň. „Najväčšiu radosť mi robí, že si ma ľudia všímajú. A tí, čo naše služby nevyužijú, sa aspoň usmejú.“ Január bol pre neho na predaj Nota bene slabý, preto víta, že ako nosič môže ako-tak splácať dlhy v banke a v zdravotnej poisťovni. Veľa od života nechce. „Najviac si želám, aby som mohol začať odznova. Mať vlastné bývanie, prácu a rodinu,“ hovorí skromne.

Jozef má šibalský pohľad, vždy sa usmieva. Radosť mu vraj robia najmä blízki ľudia – priatelia, dievčatá a kolegovia v práci. „Dnes som sa výborne vyspal a hneď som sa pustil do čítania. Milujem westerny, pretože sa v nich odohráva boj dobra so zlom,“ hovorí. Neraz číta aj pri predávaní Nota bene. „Keď je kniha dobrá, neviem sa s ňou rozlúčiť.“ Jozef vyrastal v pestúnskej rodine, ktorá pre neschopnosť platiť nájom prišla o byt. „Nedokončil som ani školu. Vybrali mi ju nevlastní rodičia, ktorí zo mňa chceli mať automechanika, ale nebavilo ma to. Dnes to trocha ľutujem, bola to chyba.“

Z toho, čo Jozef zarobí, mu veľa nezostane. Rovnako ako ostatným predajcom mu v získaní vlastného bývania bránia najmä dlhy v zdravotnej poisťovni. No teraz predsa len má dôvod na radosť. „Teším sa, že z toho, čo tu zarobím a ušetrím, mi združenie Proti prúdu prispeje na splácanie dlhov. Rád by som potom začal svoj život odznova.“ Jozef teraz býva v ubytovni spolu s Vladom. Ten sa tiež usmieva a pritakáva: „Mať tak svoj malý podnájom, v ktorom by som si každé ráno dal kávu. To by bolo ono!“

Táto túžba, ktorú majú spoločnú všetci predajcovia Nota bene a všetci nosiči vybratí spomedzi nich, im pomáha prekonať náročnosť novej práce. Sú stále na nohách, no nesťažujú si. Veď sa im často dostane príjemnej odmeny. „Mám rád objatia a tu na stanici ma objímajú aj neznámi ľudia,“ hovorí Dodo, ktorý vyrastal v detskom domove. „Aj mne sa to stalo,“ pridáva sa Jozef. „Pani išla z Košíc, bola veľmi milá a veselá, objali sme sa a deň bol hneď krajší.“ Jozef je akčný nosič. Keď jednej cestujúcej pomohol s ťažkým kufrom do vlaku a ona si spomenula, že zabudla kúpiť noviny, utekal jej ich kúpiť.

Laco považuje bratislavskú Hlavnú stanicu pre seba za osudovú. Pred pätnástimi rokmi sa tu stretol s Betkou. „Keď som ju uvidel, pozval som ju na kávu a odvtedy sme spolu, vydržalo nám to. Porozumenie je veľmi potrebné,“ vyznáva sa. Dnes bývajú v spoločnom prenájme na ubytovni a privyrábajú si predajom Nota bene. Laco si pokojne vie predstaviť, že by prácu nosiča robil každý deň. Projekt nosenia batožiny je vraj jeden z najlepších, aký tu doteraz pre ľudí v núdzi bol. „Cestujúci mi robia dobrú náladu. Dnes išlo na vlak malé dievčatko s mamou. Nevládalo chodiť, tak som ho vzal na ruky a ono ma objalo.“ Laco by si najviac prial, aby v našej krajine bolo viac spravodlivosti a aby mocní svoju moc nezneužívali.

Ján nám porozprával vyššie spomínanú skúsenosť s paňou,ktorá si vymenila dni, kedy cestuje do Rakúska, len aby jej na stanici pomáhali nosiči. Ján je veľmi ochotný nosič. „Otec, pomôžem vám?“ pýta sa staršieho pána s taškami a pritom je sám už päťdesiatnik. Stále však pracuje rád, a keď nie je na stanici, predáva Nota Bene. Má však pravidlo, ktoré neporušuje. Cez víkendy nepracuje. „Vtedy varím, montujem poličky, pozerám filmy alebo počúvam hudbu zo 60. a 70. rokov. Bez hudby nevydržím,“ prezrádza.

Nosiči zažívajú na stanici aj zábavné situácie. „O desiatej doobeda sme natrafili na podguráženého pána, ktorý nám tvrdil, že ide do Komárna. Naložili sme ho, lenže on zistil, že potrebuje ísť do Dunajskej Stredy. Tak sme ho vyložili,“ opisuje vtipnú situáciu Dodo. Za kolegov nosičov je veľmi vďačný, dobre s nimi vychádza. „Stáva sa, že niekto z nás príde ubolený, zranený alebo sklamaný. Trápia nás exekúcie alebo nevydarené vzťahy. Vtedy ideme na kávu a rozprávame sa. Aj vďaka tomu sa nám často uľaví.“

Dodo je spomedzi nosičov asi najväčší dobrodruh. Jeho láskou sú kone. „Keď koňa poženieš a cítiš na tvári dážď, vietor či slnko, je to úžasné. Človek, ktorý nejazdí, si ten pocit slobody ani nevie predstaviť!“ Už odmalička bol vraj Dodo cestovateľ. „Možno aj preto, že nemám zakorenené rodinné vzťahy.“ Dlhé roky pracoval na farmách doma aj v zahraničí, potom si vyskúšal život na ulici a prespával v nocľahárni Depaul. Dnes má vlastný podnájom. No pre istotu si na kopci pri Bratislave nechal postavený stan. „Je v ňom karimatka, spacák a vankúš. Do určitej teploty sa tam dá vydržať,“ hovorí so samozrejmosťou. Nemal strach takto „bývať“? „Najväčší strach mám zo sklamania. Strach o život, ten nemám. Človek sa narodí, aby raz zomrel a aby tu niečo zanechal. Keď treba, som ochotný postaviť sa aj za druhého a bojovať zaň.“

Práca nosičov batožín sa ukázala natoľko úžitočná, že sme sa rozhodli zvýšiť nosičom pracovné úväzky a služby rozšírime na viac dní v týždni. Pridali sa k nám traja advokáti z platformy Advokáti Pro Bono pri Nadácii Pontis a ďalší dvaja právnici-dobrovoľníci, ktorí budú pomáhať nosičom s oddlžením. Vďaka tomu získame podklady pre zmeny potrebné v legislatíve.

POMÔŽTE NÁM AJ VY zamestnať nosičov a riešiť ich dlhy darom nawww.notabene.sk alebo na č. účtu: 266 347 5014/1100 v Tatrabanke, variabilný symbol: 1234, alebo cez darovací portál.

Projekt Nosiči batožín je podporený Nórskom, Lichtenštajnskom a Islandom a Nadáciou Ekopolis a Accenture nadačným fondom – Nadácia Pontis.

Text: Petra Nagyová

Tento článok sme uverejnili marcovom Nota bene č. 165

 

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems.

Web Analytics