Zuzana Pohánková: Ľuďom bez domova treba pomáhať vtedy, keď to potrebujú. Nielen vtedy, keď si to zaslúžia.

[17. 04. 2016]

Pred štrnástimi rokmi sa traja študenti rozhodli pomáhať ľuďom bez domova. Založili občianske združenie, ktoré dodnes kráča proti prúdu. Zuzana je riaditeľkou nášho OZ Proti prúdu a poskytla rozhovor Karolovi Sudorovi z denníka N - krátenú verziu rozhovoru sme uverejnili v januárovom Nota bene. 

Udial sa za tie roky v problematike bezdomovectva nejaký posun?

Spoločnosť začala vnímať, že ľudia bez domova existujú a rozvinuli sa niektoré služby. My konkrétne sme priniesli na Slovensko streetwork, pomohli pri vzniku bratislavskej nízkoprahovej nocľahárne, realizujeme projekt časopisu Nota bene či projekt zamestnávania a oddlžovania Nosičov batožín na Hlavnej stanici. Podarilo sa nám tiež doplniť a zmeniť množstvo zákonov. Určite platí, že vieme ľudí bez domova posunúť a pomôcť im. Stále to však nie je dosť. Ľudí bez domova pribúda, úplne chýba prevencia. Denné centrá a nocľahárne nemajú zabezpečené financovanie a programy bývania vlastne neexistujú.

Zapojenie sa do projektu časopisu Nota bene malo ľuďom bez domova pomôcť dostať sa z ulíc. Neraz ho však roky predávajú tí istí. Nestáva sa, že už nie sú motivovaní posunúť sa ďalej?

Pre vás posun nemusí byť viditeľný, ale ten človek už možno nebýva v kanáli či nocľahárni, ale v ubytovni, kde si platí 130 až 160 eur mesačne. Ak predtým nemal dôstojné bývanie a žil na ulici, je to veľký posun. Neviditeľné môže byť aj to, že už má prístup k zdravotnej starostlivosti. Posun je neraz aj to, že nepadol nižšie.

Neustrnie v snahe chcieť viac?

Máme rôznych predajcov. Mnohí však už po rokoch nie sú schopní neustále čeliť novým prekážkam a zlyhaniam, tak svoju situáciu akceptujú. Súvisí to s tým, že im spoločnosť neposkytuje reálne výzvy, napríklad získanie bývania či zamestnania v prípade, že majú extrémne dlhy. Sociológ Petr Holpuch skúmal, za akou hranicou človek prijme „rolu bezdomovca“. Zistil, že ak už je na ulici viac ako dva roky, nastane bod zlomu, v ktorom prijme novú identitu a stigmatizujúce praktiky – žobre, vyberá kontajnery, žije pod mostom. Taký človek už nie je schopný ani predávať Nota bene.

Je za tým aj strata pocitu hanby, ktorá ho atakuje prvé roky?

Pocit hanby ho sprevádza ďalej a mnohí preto nie sú schopní žobrať bez toho, aby sa najskôr neopili. Kľaknúť si na zem, či za niekým ísť a pýtať si peniaze je náročné a ponižujúce. Ak teda niekto vraví, že títo ľudia prišli o bývanie práve pre alkohol, ja oponujem výskumami, ktoré tvrdia, že mnohí začali piť až na ulici. Alkohol samotný často nebýva spúšťačom toho, že sa na ňu dostanú, skôr je spôsobom prežitia na nej.

Platí, že malá časť ľudí bez domova si tento život vybrala sama ako životnú cestu?

Neviem si predstaviť, že by tak niekto chcel žiť. V médiách sa však zobrazujú nezmysly. Vznikajú tak, že kameraman s reportérom prídu za nimi a nakrútia ich výpoveď, ako si to vybrali sami, dokonca že im je tak dobre a nechcú ísť ani len do nocľahárne. V reportáži neodznejú súvislosti.

Napríklad?

Málokto si domyslí, že v kanáli či chatke majú viac súkromia ako v nocľahárni a že ak by počas zimy kanál opustili, mohli by im ho obsadiť iní ľudia. Na jar, keď nocľaháreň zavrú, by si museli hľadať nový prístrešok. K ich tvrdeniam, že si to vybrali sami – je to blud, ktorým si zachovávajú sebaúctu, vedomie, že nie sú lúzri. Spoločnosť si myslí, že každý si je strojcom svojho osudu a že človek, ak chce, môže dosiahnuť čokoľvek. Keby teda nepovedali, že si to vybrali sami, priznali by totálne zlyhanie. Verejnosť tým získava falošný pocit, že keby chceli, tak sa z aktuálneho stavu dostanú.

Dokázali ste naštartovať aj ľudí, ktorí boli na ulici dlhé roky, alebo viete pohnúť najmä s tými, čo tam sú maximálne rok či dva?

Máme predajcu, ktorý roky spával na kartóne, bol závislý od alkoholu, až ho cirhóza pečene doviedla do nemocnice. Neskôr sa dostal do útulku a dnes už žije v ubytovni, pričom sníva o vlastnom bývaní a rodine. Pre mňa je príkladom, že sa to dá dosiahnuť aj v extrémnych prípadoch, hoci to naozaj nie je bežné. Je za tým aj zúfalá a urputná cesta s večným vnútorným rozporom, kam vlastne ten človek patrí – či už je členom väčšinovej spoločnosti, alebo ešte nie.

V akom zmysle?

V obchode a na ulici už nie je rozpoznateľné, že tí ľudia sú bez domova. Sú čistí a dobre oblečení. Stále však žijú v akomsi rozpore, lebo bývajú na ubytovni v trojposteľovej izbe bez súkromia a so spoločnou kuchynkou či sprchami na chodbe, navyše sa verejne identifikujú s bezdomovectvom, lebo predávajú Nota bene. Pritom by stačilo už len málo. Ak by sme im poskytli stabilné bývanie v nájomnom byte, pomohli oddlžiť sa, vďaka čomu by získali iné zamestnanie, mnohí by sa z bezdomovectva vymanili.

Najťažším obdobím pre ľudí bez domova je zima. Mnohé nocľahárne majú podmienku, že prespať v nich je možné len v triezvom stave. Je to v poriadku?

Súvisí to s absenciou nízkoprahových služieb vo veľkých mestách, kam by mohli prísť prespať aj ľudia pod vplyvom alkoholu či drog. Ak závislý nie je schopný prestať piť výmenou za to, že prespí v teple, spoločnosť musí vytvoriť priestor, kam by mohol prísť. Je dôležitejšie, aby nikto nezomrel na ulici, ako od niekoho žiadať, aby nenafúkal. Preto je chybou, ak ponúkané služby nereflektujú skutočné potreby. Mnohé nocľahárne dokonca od klientov žiadajú snímok pľúc, či nemajú tuberkulózu, alebo potvrdenie od lekára, že nemajú svrab. Ako ho však majú získať, keď si neplatia zdravotné poistenie a nemajú doklady?

Existuje niekde praxou overený systém,ktorý ľudí bez domova vôbec neprodukuje, lebo jednotlivcov vproblémoch, napríklad s dlhmi, hneď zachytí a snaží sa im pomôcť?

Nedávno sme boli vo viacerých mestách v Amerike a mne osobne sa mimoriadne páčil jeden z tamojších modelov, takzvaný rapid re-housing. Spočíva v tom, že s človekom sa pracuje hneď, ako vyskočí, že je v kríze, napríklad ak stratí domov. Najskôr býva v krízovom režime v nocľahárni, pričom sa okamžite robí na tom, aby sa buď prostredníctvom mediácie vrátil do rodiny, alebo mal možnosť bývať inde. Cieľom je zabrániť, aby sa ten, komu zrazu hrozí prespávanie na ulici, dostal do stavu, že o týždeň z tohto dôvodu stratí aj prácu.

Darí sa to?

Napríklad v Utahu to majú také prepracované, že priemerný počet nocí strávený v nocľahárňach je iba sedem a klient sa ihneď dostáva do stabilnejšieho bývania. Iným modelom je takzvaný housing first. Ten pracuje s ľuďmi, ktorí sú na ulici už niekoľko rokov. Človeku sa najskôr poskytne stabilné bývanie, napríklad jednoizbový byt, pričom sa vôbec nepožaduje, že musí najprv prestať piť, vyrovnať dlhy či navštíviť lekára. Vo Washingtone DC sme boli na výjazde so streetworkermi a hovorili s človekom, ktorý bol na ulici už šestnásť rokov. O týždeň si mal ísť pozrieť dva byty, kde mohol byť ubytovaný. Pre mňa to bolo fascinujúce, lebo sa absolútne preskočila podmienka, že pomáhame iba tým, čo si to zaslúžia a snažia sa. Aplikuje sa len téza, že pomáhame tým, čo to najviac potrebujú, lebo inak zomrú. A tak to naozaj je – buď budeme čakať, kým všetci chronickí ľudia bez domova umrú, alebo im poskytneme to, čo im zabezpečí dôstojnosť a motiváciu na rozvoj. Mnohé potreby totiž inak ako v domove napĺňať nedokážete.

Kritici však pri takýchto riešeniach vždy budú namietať, že ak sa onimusia snažiť, splácať dlhoročné hypotéky, nepiť a chodiť do práce,nemajú dôvod prispievať na pomoc a bývanie tým, čo padli dole.

Americký profesor Dennis Culhane vypočítal, aké náklady má spoločnosť na služby spojené so starostlivosťou o ľudí, čo žijú dlhodobo na ulici. Vyšlo mu, že lacnejšie je poskytnúť im bývanie v byte. Okrem toho, že je to dôstojné a humánne, lebo nikdy nie je správne niekoho nechať zomrieť vonku, je to aj menšia záťaž pre daňových poplatníkov. Samozrejme, bývanie nesmie byť poskytnuté bez naviazanosti na spoluprácu s psychiatrami, so sociálnymi pracovníkmi, zdravotníkmi či streetworkermi. Ten človek im musí minimálne raz za týždeň otvoriť dvere, aby s ním mohli pracovať. Zároveň musí byť nájomníkom v pravom slova zmysle, platiť finančne dostupne nastavený nájom, nerušiť susedov, neničiť byt. Výsledkom je zlepšenie jeho mentálneho aj fyzického zdravia, riešenie dlhov či dokonca nájdenie si práce.

Náš systém je nastavený tak, že ľudí s veľkými dlhmi nemotivujemechodiť do práce, lebo ak tak urobia, nastúpi exekútor. Čo s tým, akakceptujeme, že platiť dlhy je správne, ale zároveň je to prekážkamotivácie zamestnať sa?

Áno, dlhy sú pre ľudí obrovskou bariérou, a netýkajú sa len ľudí bez domova. Na Slovensku je aktuálne začatých okolo troch miliónov exekúcií. Problémy s dlhmi sú systémové. Často to dokonca ani nie je o tom, že si ich vyrobíte zámerne. Stačí, že sa ocitnete na ulici a nenahlásite sa na úrad práce – stanete sa „dobrovoľným“ platcom zdravotného poistenia a váš dlh na ňom raketovo porastie. Alebo ak sa neodhlásite z trvalého pobytu, lebo vás môže odhlásiť iba majiteľ, a ostanete dlžní na dani za odvoz odpadu. Problémom sú aj dlhy za lístky v MHD, lebo MHD je pre ľudí bez domova v zime často jedinou možnosťou ísť do tepla a zachrániť si život. Som presvedčená, že takto by si zachraňoval život každý z nás. Paradoxné je, že spoločnosť by viac vyťažila z toho, keby takýchto ľudí dlhov zbavila, lebo by sa mohli zaradiť späť do pracovného života a znovu prispievať do systému.

Takže generálny pardon?

Už dlho sa usilujeme o zmenu zákona o využití inštitútu osobného bankrotu. Dnes totiž vyžaduje, aby ste na zbankrotovanie mali vstupný kapitál 2 300 eur. Pre ľudí bez domova je táto možnosť absolútne neprístupná. Politici nám na všetko reagujú tak, že sa to bude zneužívať.

Neexistuje tu žiadna štátna koncepcia?

Nie. V zahraničí sa aspoň vypracuje stratégia riešenia bezdomovectva, čo je dôležité nielen preto, že štát sa oficiálne prihlási k tomu, že taký problém existuje, ale dá aj návod na riešenie a vyčlení financie. U nás to nehrozí, motáme sa na začiatku a opakujeme chyby iných spred rokov, keď sa trebárs sústredíme iba na model zásluhového prestupného bývania, ktorý ministerstvo v súčasnosti pripravuje. Je to kolotoč – nejaké mesto sa potom v dobrej viere rozhodne postaviť nocľaháreň, ale v nevedomosti si dá podmienku, že v nej nik nesmie nafúkať. Nik do nej nepríde prespať a mesto získa pocit, že pomáhať je zbytočné, lebo aj tak nie je záujem. Keď teda nevieme, ako problémy riešiť, môžeme celej veci skôr uškodiť.

Prečo verejnosť nevolá po riešeniach?

Vedci skúmali ľudský mozog ľudí predtým aj potom, ako videli človeka bez domova. Zistili, že pri pohľade naňho sa im v hlave nespájal okruh, ktorý súvisí so sociálnym vnímaním, takže cítili skôr odpor. Pomohlo im, keď sa zašli pozrieť na výdaj stravy na ulici a dostali sa do interakcie s nimi. Keď ich spoznali, začali ich vidieť ako ľudí s vlastnými túžbami a potrebami. Dovtedy ich brali ako odpornú vec, no zrazu akoby sa im ten okruh zapol. Jedným z výstupov štúdie bolo, že médiá by mali mať zákaz zobrazovať ľudí bez domova v istých degradujúcich polohách. Práve o to sa snaží aj Nota bene. Ak bude desaťkrát za mesiac v správach len to, že „bezdomovec voľačo podpálil alebo ukradol“, zmena prístupu nenastane.

Mnohí majú dilemu, či bezdomovcovi dávať na ulici peniaze. Jelepšie kúpiť im stravu alebo im nedávať nič?

Sama s tým zápasím. Mala som teóriu, že dávať im peniaze je nesprávne. Dnes ich veľakrát odkážem na náš časopis, ale sem-tam im už dám aj peniaze.

Dôvod?

Čítam viac výskumov. Ak sa pýtate, či ich tým nedemotivujem, moja odpoveď je, že ak niekto žobre, je v konečnom štádiu, teda prijal identitu človeka bez domova. To už neovplyvníte tým, či mu tie peniaze dáte, alebo nie. Môže pár dní nejesť a umrieť, ale určite zajtra nenastúpi do práce a nevyrieši svoje dlhy. Človeka bez domova nezachránite tým, že mu peniaze nedáte, a rozhodne mu neuškodíte, ak mu nejaké dáte. Ak už niekto žobre, je to zlé a každá pomoc je lepšia ako žiadna.

Ak mu dám peniaze, nezhorším jeho situáciu?

Nie. Možno mu dokonca zachránite život práve tým, že sa opije a vo svojej ťažkej situácii sa neobesí.

Je cestou kúpiť mu jedlo?

Niekedy som kúpila jedlo, ale potom som si povedala, že čo mám vychovávať iného človeka a určovať, na čo konkrétne má minúť peniaze, ktoré darujem.

Mnohí ľudia dajú predajcom Nota bene peniaze, no časopis sinevezmú. Je to chyba?

Predajcom chcú pomôcť, ale vlastne im škodia. Často sú nešťastní, že ľudia časopis nechcú, lebo ich tak nechtiac stavajú do roly žobrákov. Vedľajší efekt je, že to škodí aj našej organizácii. Ak si nevezmete časopis, my od predajcu nedostaneme 70 centov za kus. Práve z nich platíme tlač, redakciu, sociálnych pracovníkov, advokáciu, iné podporné projekty pre ľudí bez domova. Predajcovi pomôžete ihneď, dlhodobo mu však poškodíte, lebo my zanikneme a oni ostanú bez práce. Je tam aj ďalšie riziko. Ak by niekomu na predaj stačil jeden časopis, lebo ľudia by mu ho nevzali, iba mu dávali peniaze, predajca by nemal dôvod aspoň raz týždenne chodiť za nami po ďalšie kusy, čím by si nevytváral podporný vzťah so sociálnymi pracovníkmi.

Čo budú tento rok nosné veci vo vašej práci?

Budeme zefektívňovať a vyhodnocovať už bežiace procesy v našej organizácii a popri tom budeme veľmi aktívni pri sčítavaní ľudí bez domova. Sčítanie pripravuje Inštitút pre výskum práce a rodiny ako súčasť prvého výskumu bezdomovectva na Slovensku. A budeme sa naďalej snažiť o systémové zmeny v legislatíve a urobiť národnú stratégiu, ktorú sme minulý rok začali pripravovať s odborníkmi zo Slovenska i z Čiech. Výhľadovo by sme chceli spustiť aj pilotný housing first alebo rapid re-housing projekt a z mesačníka urobiť dvojtýždenník. To však chce veľké investície.

Čo by vás potešilo?

Keby si čo najviac ľudí kupovalo časopis Nota bene, lebo až 60 percent rozpočtu tvoria príjmy z jeho predaja. Mesačne si ho kupuje 30-tisíc ľudí, ale keby tak urobili viacerí, napríklad všetci naši čitatelia, ktorých máme podľa posledného prieskumu 87-tisíc, vedeli by sme rozvinúť aj viac služieb pre ľudí bez domova, nehovoriac o tom, že aj samotní predajcovia by mali lepší pocit.

 

Ide o krátenú verziu rozhovoru s Karolom Sudorom, ktorý uverejnil a pre Nota bene poskytol Denník N

 

Zuzana Pohánková
sa narodila v roku 1975 v Štúrove, vyštudovala City University v Trenčíne a Fakultu manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave. Je riaditeľkou občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré vydáva pouličný časopis Nota bene (350 predajcov na Slovensku) a realizuje viaceré podporné projekty pre ľudí bez domova.

Celý článok si môžete prečítať v Nota bene 175 január 2016

 

Začiatok stránky

Spracované v redakčnom systéme SwiftSite spoločnosti ELET systems.

Web Analytics