Inzercia

v NOTA BENE

Viac...

 

 

 

Bezpečné miesto na život potrebuje každý z nás

[28. 08. 2020]

Bezpečné miesto na život potrebuje každý z nás,“ hovorí naša kolegyňa NINA BEŇOVÁ, ktorá sa venuje obhajobe práv ľudí bez domova a aktuálne je nominovaná na Slovenku roka.

 

Hovorí sa, že Slováci potrebujú vlastniť svoje bývanie. Prečo tvrdíš, že je to nebezpečný mýtus? Ako nám táto predstava škodí? 

Nie každý potrebuje svoje bývanie „vlastniť“, najmä za cenu doživotného bremena vo forme hypotéky. Okrem toho medzi nami žijú ľudia, ktorí majú nižšie príjmy a na vlastnícke bývanie nikdy nedosiahnu. Keby existovalo viac cenovo dostupných nájomných bytov, určite by ich využili. Mýtus, že Slováci chcú žiť vo vlastnom, slúži v tomto smere často ako výhovorka, ktorou sa zakrývajú systémové zlyhania a nepostačujúca výstavba nájomných bytov. 

 

Napriek tomu patríme ku krajinám, kde väčšina ľudí žije v byte, ktorý vlastní. Prečo je to tak? 

Po páde komunizmu vznikol zákon, ktorý prikazoval samosprávam odpredať nájomné byty každému, kto o to požiadal a splnil pomerne jednoduché kritériá. Túto možnosť využila drvivá väčšina Slovákov, aj preto dnes viac než 90 percent ľudí žije vo vlastnom. Mestá a obce vtedy prišli o väčšinu cenovo dostupných nájomných bytov. Nové však takmer vôbec nestavali. Mestských bytov začal byť nedostatok, ľudia na ne čakali v poradovníkoch aj niekoľko rokov a s postupom času s touto možnosťou prestali rátať. Teraz nás to dobieha. Dorástla nová generácia, ktorá už nemá možnosti si tak jednoducho zabezpečiť bývanie. Výsledkom napríklad je, že 70 percent mladých ľudí vo veku 35 rokov stále býva so svojimi rodičmi, čo je takmer najviac z krajín EÚ. 

Si vášnivá a tvrdohlavá bojovníčka za právo na bývanie. Čo by jeho prijatie zmenilo? 

Základnou potrebou každého človeka je bezpečné miesto na život. Právo na bývanie znamená, že každý má možnosť získať dôstojné bývanie, ktoré si dokáže zaplatiť a udržať. Priestor, kde má súkromie, kde môže rozvíjať vzťahy, žiť rodinný život a vytvárať si vlastné pravidlá. Ak by sme prijali právo na bývanie na Slovensku, pomohlo by nám to všetkým. Stavali by sme viac cenovo dostupných nájomných bytov, mladé rodiny by neboli odkázané zadlžovať sa hypotékami a k bývaniu by sa dostali všetci, ktorí ho potrebujú – vrátane ľudí bez domova, chorých a chudobných. 

Za tie roky sa však situácia veľmi nezlepšila. Zažívaš aj pocit, že je tvoja snaha márna? 

Nemám pocit, že by moja snaha bola márna. Veľkú radosť mám napríklad vždy, keď sa nám podarí sprostredkovať ďalší nájomný byt pre našich predajcov. Teší ma, že takýchto ponúk, ako aj ochotných prosociálnych prenajímateľov je stále viac. Už pomáhame deviatim predajcom v ôsmich nájomných bytoch, ku ktorým onedlho pribudne ďalších šesť. Fakt, že koniec bezdomovectva je možný, ma napĺňa veľkou nádejou. Dá sa to jednoducho tak, že ľuďom bez domova sprostredkujeme cenovo dostupný, bezpečný domov, ktorý si s pomocou sociálnej služby dokážu udržať. To je hlavná myšlienka konceptu housing first, bývanie predovšetkým. Týmto prístupom sa už zaoberajú aj na ministerstvách, čo ma veľmi teší. Bratislava a Košice dokonca rozbiehajú pilotné projekty pre ľudí bez domova s prvkami housing first. Mesto Bratislava sa napríklad vo svojom novom štatúte hlási k právu na bývanie. 

Keby si mohla mávnuť prútikom a zmeniť jednu vec, čo by bolo inak? 

Želala by som si oveľa viac porozumenia, prijatia a podpory pre ľudí bez domova, ale aj pre iné zraniteľné skupiny. Rozčuľuje ma moralizovanie a podmieňovanie pomoci ľuďom bez domova. Akoby mali nárok nanajvýš na polievku a posteľ v nocľahárni. To všetko s predstavou, že „nech sa len snažia“. Pritom im len pomáhame ako-tak prežiť. Systematická pomoc, ktorá by skutočne mohla vyriešiť ich situáciu, však stále chýba. Ak ľudia nemajú šancu zabezpečiť si cenovo dostupné bývanie a nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti, nie je reálne očakávať, že sa sami dostanú z bezdomovectva. Aj vďaka nedostatku systémovej pomoci sa ľudia bez domova dožívajú priemerne len 49 rokov. Mnohí však na nich ukazujú prstom, že je to ich vina a treba ich prevychovať. Zásluhovosť je v našej spoločnosti veľmi hlboko zakorenená. V istých momentoch sa to podľa mňa dostáva až za hranicu etického prístupu. Spoločnosť sa tak zbavuje svojho dielu zodpovednosti. 

Si oddaná svojej práci, zapájaš sa do mnohých projektov v našej organizácii. Pre matku troch detí to nie je jednoduché. Ako to zvládaš? 

Ťažko. Ale zároveň aj ľahko. Moja práca ma nesmierne baví a dáva mi zmysel. Zároveň mi paradoxne poskytuje aj trochu súkromia a vlastného času. No so svojimi deťmi som tiež veľmi rada a šťastná. Veľa sa rozprávame, podnikáme spolu výlety. Najnáročnejšie je zvládanie každodennej rutiny v kombinácii s prácou, ktorá zhltne niekedy aj šestnásť hodín denne. Predtým som zvykla veľa pracovať aj v noci, ale po zdravotných komplikáciách sa tomu už snažím vyhýbať. Najmenej stíham upratovať. To u nás zachraňuje môj manžel, ktorý aj rád navarí. Prirodzene tak vznikla u nás deľba práce – ja sa viac venujem deťom a on domácnosti. 

Čo by si robila, ak nie práve túto prácu? 

Možno by som robila etnologické výskumy v chudobných oblastiach, čo ma lákalo, keď som bola na doktorandskom štúdiu v Ústave etnológie SAV. Páčilo by sa mi natáčať dokumentárne filmy o prírode či robiť etológiu – pozorovať a snažiť sa porozumieť zvieratám. Po strednej škole ma tiež lákala oceánografia či archeológia. 

 

Nedávno si začala písať básne. Čo býva impulzom pre ich písanie? 

Prvú báseň som napísala, keď som sa vyrovnávala so stratou blízkeho človeka. Písanie je pre mňa väčšinou radostné, pomáha mi zostúpiť do môjho najhlbšieho vnútra a zhmotniť obrazy, na ktoré sa v sebe pozerám. Niekedy mi pomáha aj zmieriť sa sama so sebou alebo s tým, čo žijem. Pri písaní básní sa často rozprávam s Bohom. 

Čo ťa naučili ľudia bez domova? 

Načúvať, myslieť bez predsudkov. Obdivujem ich silu žiť a prežiť napriek všetkým prekážkam a všeobecnému odsúdeniu okolia. Tiež vo mne prebudili túžbu po spravodlivosti a odstraňovaní neprávostí, ktoré sa dejú najviac zraniteľným ľuďom. Nina je veľkorysý a prijímajúci človek – pozorovateľka života, ktorá vnáša do našej organizácie múdrosť a spája nás (nielen) v ťažkých časoch. Empatická, odvážna, oddaná pravde, pre ktorú ide aj proti prúdu. No ak zablúdi, nebojí sa to priznať. S ňou vždy vieme, že ideme správnym smerom. 

Text: Sandra Pazman Tordová Foto: Alan Hyža


Mgr. Nina Beňová, PhD sa ľuďmi bez domova zaoberá už od roku 1999 – hneď po štúdiu etnológie na FF UK založila s priateľmi diskusný klub Hľa človek a začala sieťovať neziskové organizácie v Bratislave. Od roku 2004 spolupracuje so združením Proti prúdu (vydavateľom NOTA BENE) na návrhoch systémových opatrení a konkrétnych projektoch (Krištof a Bývanie) ukončovania bezdomovectva na Slovensku. Presadzuje vznik Národnej stratégie riešenia bezdomovectva a spolupracuje na jej príprave. Na odborné konferencie a semináre prináša najnovšie trendy v oblasti pomoci ľuďom bez domova. Je autorkou knihy Bezdomovci, ľudia ako my a spoluautorkou publikácie Právo na bývanie. Má tri deti, spolu s manželom žijú v Závažnej Porube pri Liptovskom Mikuláš


Advokačné aktivty boli pripravované v rámci projektu „Kľúč k domovu“ podporenom z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu a Operačného programu Efektívna verejná správa Ministerstva vnútra SR. Partnerom Proti prúdu počas doby realizovania projektu 2018/09 – 2020/11 je Depaul Slovensko, nezisková organizácia.

 

 

 

 

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems.

Web Analytics