Príbeh Cecilky - predajkyne NOTA BENE

[30. 10. 2008]

Počas nášho rozhovoru túto vetu neraz prízvukuje a najviac, ako sa dá, natiahne palec a ukazovák, aby sme si vedeli predstaviť, aká hrubá by musela byť kniha, ktorá by zahrnula všetko, čo jej život priniesol. Zažila toho viac, než by iní stihli okúsiť za tri životy.


Zlé i dobré.
A ani dnes tomu nie je inak, s rozdielom, že tie dobré veci začínajú prevládať. Šesťdesiatštyriročná Cecília Maderová má toľko aktivít, že aj jej bežný deň by vydal na slušnú poviedku.

Pracuje, predáva Nota bene a popritom stihne skúšať v Divadle bez domova.


Nebojí sa žiadnej roboty
V divadle hrá druhým rokom. Prvá rola sa jej ušla v hre Oktagon, ktorá sa cez príbeh bezdomovca Štefana pokúsila priblížiť, ako sa ľudia môžu zo dňa na deň ocitnúť na ulici.

Cecilka, ktorá celý život pracovala, na vlastnej koži pocítila, ako ľahko sa dá prísť o domov. Po mužovej smrti v roku 1994 jej zobrali byt v Trstenej, lebo nevládala sama platiť nájom.

Ďalej sa snažila pretĺkať životom, ako vedela. Zakrátko prišla do Bratislavy. Nájsť si prácu pre ňu nebol problém. Skúseností mala veľa, za život stihla vystriedať rôzne povolania.

V Trstenej na rodnej Orave pracovala na vysokozdvižnom vozíku a multikáre. V Ružomberku obsluhovala v niekdajších Severoslovenských celulózkach a papierňach lis na stroji, neskôr robila aj v miestom textilnom závode.

V Martine si zase vyskúšala prácu čašníčky. Keď potrebovali, vypomohla aj v kuchyni. „Chodila som upratovať aj do rodinných domov, aby som si trochu privyrobila,“ dodáva pracovitá Cecilka, matka šiestich detí.

V Bratislave sa hneď zamestnala v Istrocheme, aj bývanie dostala. Ubytovňu však odkúpili súkromníci a Cecilka z nej musela odísť, keďže si nemohla dovoliť odkúpiť zrekonštruovaný byt.

Nasledujúceho tri a pol roka strávila na ulici. „Bolo mínus dvadsať stupňov a sneh takýto vysoký,“ ukazuje povyše kolien a ďalej spomína na najsmutnejšie obdobie svojho života: „Nemala som sa kde prezliecť či umyť.

Až potom mi jedna pani poradila, že okúpať sa dá na stanici v Novom Meste. Tak som sa tam išla pozrieť. A naozaj, boli tam verejné sprchy a stáli päťdesiat korún.

Od tých čias som chodila čistučká. Teraz, keď už mám kde bývať, sa sprchujem ráno aj večer.“ Za čistotnosť si ju chvália aj v novej práci. Robí toaletárku v moderných verejných záchodoch v centre mesta.

„Pekné to tam mám. Ešte aj keď odchádzam z roboty, skontrolujem, či nič nechýba, či je papiera dosť a všetko poriadne poumývam,“ s nadšením hovorí o práci, ktorú si našla vďaka sociálnej pracovníčke Norike z nášho združenia.

A čo je najlepšie, po dlhých rokoch sa nám podarilo Cecilke vybaviť aj domov dôchodcov, kde teraz býva.


Sníva o nových divadelných postavách
Aj v Divadle bez domova majú Cecilku radi. V najnovšej hre Día de muertos hrá Cecilku. Divadelná sa od skutočnej neveľmi líši. Je starostlivá, rovnako dobre nepočuje a rada sa parádi.

Divadelná sa má aj za čo, je bohatá. Nosí dlhé červené šaty, okolo krku extravagantné načuchrané boa, turban na hlave a na zápästí sa jej hompáľajú korále.

Skutočná Cecilka má tiež rada pekné veci. No dopraje si ich, len keď jej čosi zvýši. Nefajčí, ani nepije, tak si spraví radosť pestrým tričkom alebo teplými ponožkami. Najskôr ale vždy poplatí, čo treba.

„Keby tie veci vydržali čosi,“ povzdychne si vyťahujúc hodinky na gumičke, ktoré si pred pár dňami kúpila. Pôvodný remienok sa roztrhol. Na nich si pozorne sleduje čas.

„Do desiatej musím byť doma,“ pripomína. Penzión v Petržalke, v ktorom býva, na noc zamykajú. Keď sa vráti, ešte si bude čítať. „Tak do pol jedenástej, a potom pôjdem spať,“ spresňuje.

Knihy si kupuje, aby si skrátila voľné večerné chvíle. Číta si príbehy rôznych postáv a premýšľa, ktoré by jej najviac pristali. Mnohé z nich túži stvárniť. Niektoré si aj sama vymýšľa.

Teraz sa však sústredí na Cecilku. Snaží sa ju zahrať najlepšie, ako vie. „Všetko viem riadne naspamäť, len keď vyjdem na javisko, niekedy sa mi to popletie,“ sťažuje si.

Nezabudne však pripomenúť, že svoju rolu v Oktagone ovládala perfektne. Divadlo sa jej veľmi páči a chcela by v ňom naďalej pokračovať.


Trápi ju len cholesterol a zlí ľudia
„Teraz sa mám fajn. Som sama a spokojná. Kde si čo uložím, tam si to aj nájdem,“ hovorí. Na mužov nemala šťastie a už ho ani nepokúša. Vystačí si.

Práca, divadlo a predaj Nota bene jej beztak zaberú všetok čas. „Len ľudia sa nájdu všelijakí. Nota bene nikomu nenúkam nasilu. Keď nechcú, nechcú. Kúpia druhí.“

Napriek tomu sa k nej neraz správajú pohrdlivo. Takých je však chvalabohu menej ako viac. Časopis si od nej kupuje kdekto – študenti, dôchodcovia... „Raz si ho odo mňa kúpil aj premiér,“ veselo spomína na prominentných zákazníkov.

Nesťažuje si, počas bežného poobedia predá desať kusov. Trápi ju len vysoký cholesterol, ako bude vydávať z eur a občas srdcové záchvaty. „Najhoršie sú, keď plačem. Niekedy to trvá pätnásť minút, inokedy dlhšie,“ vysvetľuje.

Vtedy objíme kmeň stromu a čaká, kým to prejde. Túži už len po pokoji. A nesmelo ešte po vlastnom domčeku: „Takom, aký som mala kedysi v Ružomberku. Kúpila by som si pozemok, tehly, kvádre, drevo, všetko, čo treba a po troške by som stavala.“

Potešiť ju vedia však aj maličkosti. Napríklad výborná žemľovka v Hviezde, kam sa chodí občas najesť, keď pri predávaní Nota bene vyhladne.


 

Začiatok stránky

Spracované v redakčnom systéme SwiftSite spoločnosti ELET systems.

Web Analytics