Prečo nestretnete bývalých bezdomovcov?

[30. 10. 2008]

Cesta na dno
Július nikdy nezapadal do obrazu „typického bezdomovca“. Inteligentný, distingvovaný sedemdesiatnik vždy fascinoval gráciou starej školy. Vyštudovaný ekonóm. Abstinent a nefajčiar.

Bezdomovcom sa stal v dôchodcovskom veku. „Nepatril som nikam,“ hodnotí svoje roky života na ulici. „Ľudia, o ktorých som si myslel, že sme na jednej úrovni, ma nechceli.

A tam, kde by ma možno chceli, som zas nechcel patriť ja.“ Július pochádza z východu. Napriek zlému kádrovému posudku - nevyrovnaný s náboženskou otázkou - sa vypracoval na námestníka riaditeľa.

Neskôr podnikal. Zrejme zle. Stala sa chyba a on prišiel o všetko. V rodine sa začali napätia, ktoré nezvládal. Nebol zvyknutý byť na ťarchu, a tak odišiel preč. Chvíľu robil taxikára, až prišiel aj o auto.

Skončil na ulici úplne bez príjmu. Prvý rok v tom nevedel chodiť, spával po lavičkách, na stanici i po kanáloch. Aby prežil, žobral. Šlo mu to, ale nikdy sa s tou rolou nezmieril. Až sa cez známeho dostal k predaju Nota bene.

Nota bene
Nešlo to ľahko, ale neskôr sa to zmenilo. „Bola to fantázia. Mal som zrazu príjem. Mohol som si zaplatiť nájom,“ spomína. Po dlhšom čase mal pocit, že kamsi patrí.

Našiel si bývanie na pôjde starého domu v Starom Meste. Mal tam malú izbičku s gaučom, písacím strojom a televízorom. Len kúsok od jeho dverí sa na tomto mieste premleli desiatky bratislavských bezdomovcov.

I odtiaľto pochádza množstvo príbehov, ktoré nájdete v jeho knihe. Ešte jednu skúsenosť mu dal predaj Nota bene. „Ľudia sú dobrí,“ prekvapuje ma Július.

„Sú ochotní pomôcť, len tú pomoc treba správne prijať.“ Na svojom predajnom mieste si našiel priateľov aj prácu. Ľudia z okolia jeho predajného miesta sa o neho zaujímali tak intenzívne, že počas sviatkov nevedel, čo robiť s balíčkami.

Prečo nestretnete bývalého bezdomovca?
Po a – je ich málo.

Po b – tak ako Július, aj ostatní bývalí bezdomovci sa medializácii vyhýbajú.

Dôvod? Predsudky. „Dostal som sa do pozície normálneho človeka. Akonáhle vyjde najavo moja minulosť, už pre mnohých normálnym človekom nebudem,“ konštatuje.

Ľudí väčšinou nezaujíma, že má vysokú školu, pamätajú si len, že bol tulák. Bežne sa nestretáva s negatívnymi reakciami, ale občas ho minulosť dobehne.

Na koncerte v Redute si ho obzerali dve dámy a započul, ako si šepkajú: „Ty, to nie je ten, čo žobral pred kapucínmi?“ „Bolo mi to veľmi nepríjemné,“ striasa sa Július.

Spomína tiež na stretnutie s bývalým predajcom, ktorý dnes robí šoféra. „Tak, ako som ho spoznal ja, garantujem, že videl aj on mňa. Sklonil hlavu a išiel preč.

Pripomínal som mu časť života, na ktorú by najradšej zabudol. Predsa len, ulica človeka do určitej miery zakomplexuje,“ konštatuje Július.

Čo priniesla ulica
„Ulica mi nedala nič. Iba hrôzu života na dne,“ hovorí prudko. „Predtým mi ani najlepšia reštaurácia u Číňana nebola dosť dobrá. A teraz - v živote som si nemyslel, že by som dokázal jesť z kontajnera.

Dokázal som. Nebola to pokora, ale nevyhnutnosť,“ zdôrazňuje. „S prvým sadnutím na zem padnú posledné zábrany. Potom je vám to jedno.“ Až na ulici začal písať. Vraj z márnomyseľnosti.

Videl príbehy ostatných predajcov v Nota bene a povedal si: To dokážem aj ja. Vyšlo to. Nevie písať rovno do stroja, musí to ísť klasicky najprv na papier.

Prvou kritičkou je mu vždy priateľka. V súčasnosti píše prvý román. Je to príbeh štyroch bezdomovcov, ktorí sa stretnú na pôjde starého domu.

Sleduje ich životné cesty, od momentov, ktoré ich doviedli na ulicu, až po cesty, ktorými idú, keď sa rozídu každý po svojom. Ale to až niekedy nabudúce.