Ivan z križovatky

[07. 01. 2009]

„Medzi autami treba byť opatrný, nesmie sa chodiť na červenú a blokovať cestu tiež nie je dobré.

Nechcem spôsobiť dopravný kolaps,“ hovorí Ivan Orolín, muž v reflexnej veste z jednej z najfrekventovanejších križovatiek v Bratislave na Račianskom mýte.

Za to, že môže predávať na križovatke, chce poďakovať aj policajtom. „Niekedy ma síce pošlú z cesty preč, ale to je predsa pochopiteľné. Keď nebránim premávke, tak prižmúria oči.

Horšie je to s vulgárnejšími šoférmi. Najviac ma však mrzí, že niektorí sa tvária, akoby som ani neexistoval. To je ubíjajúce. Veď stačí kývnuť hlavou a ja pochopím, pekne pozdravím a idem ďalej.

Ale s niektorými sa dá pekne porozprávať. Vodiči sú všelijakí.“

Na ulici!
Ivan Orolín odišiel z Košíc za lepším životom do Bratislavy. Cez agentúru si našiel prácu medzi cukríkmi a čokoládami. Po troch mesiacoch brigády ochorel. Sladký život sa skončil.

„Počas maródky som prišiel o zamestnanie a aj o ubytovanie,“ hovorí. „Všetko sa so mnou viezlo. Zdravie si treba šetriť.“ Pokúsil sa o to, ale skončil na ulici. Pred rokom po prvý raz v živote.

Na ulici! Nič príjemné pre človeka, s ktorým sa osud nikdy nemaznal. „Otca mám v Prahe a matka mi zomrela vo februári. O jej smrti som sa dozvedel v novembri.

Už dávno si vzala maďarského občana, predala byt, mňa vyhodila a odišla. Nevidel som ju dvadsať rokov. Hľadal som ju, ale nezistil som o nej nič.

Možno by som mal po nej aspoň dedičstvo, ale asi všetko prepísala na svojho manžela. Keď som sa na to pýtal jej brata, tak so mnou nebol ochotný debatovať.

Som vydedený,“ hovorí zarmútene. Ivan má základné vzdelanie. Robil poštára, opatrovateľa či kopu sezónnych prác. Po „vyhadzove“ býva v nocľahárni De Paul pri bratislavskom letisku.

Rád by si zarobil na lepšiu ubytovňu, ale nevládze ťahať výživné na dve dcéry, nedoplatky na alimentoch a k tomu aj zaplatiť ubytovanie na mesiac vopred.

„Chcel by som si nájsť takú prácu, s ktorou by mi ponúkli aj ubytovanie. To je iný život. Nikto by ma zasa nekontroloval a nemusel by som sa až tak báť o svoje veci. Register trestov mám čistý.

Mohol by som ísť robiť aj pokladníka do obchodu. Dúfam, že sa mi to podarí. Popoludní idem telefonovať a opäť skúsiť šťastie.“

Zohnať prácu
Prakticky ani nepoznal svoju matku... Jeho dve dcéry asi nebudú poznať svojho otca... „Boli sme s bývalou manželkou mladí a bez rozumu,“ spomína na svoju bývalú.

Našťastie ich desaťročná Kristínka a osemročná Kornélia bývajú s mamou a starými rodičmi. Otec sa stal nežiaduci.

„Svokor chce vychovávať moje deti ako svoje vlastné, keď so svojou dcérou nie je spokojný. Takéto veci sa predsa nerobia...“ Rozvedený muž z križovatky na „Račku“ má priateľku.

„Sociálne dávky neberiem. Nad vodou ma drží predaj Nota bene a nádej, že si tu nájdem prácu. V hlavnom meste je jej viac, ako inde. Aj k predaju časopisu treba pristupovať zodpovedne.

Snažím sa kupujúcich zaujať. Myslím, že je to dobrý časopis, len keby v ňom bolo viac krížoviek,“ usmieva sa.