Kde končí zdvorilosť a začína schizofrénia?

[04. 05. 2009]

Kedysi som čítal jeden pekný aforizmus: „Mám svoj názor, ale rozhodne s ním nesúhlasím!“

Presne toto ma napadlo, keď som si prečítal e-mail od kamarátky, ktorá mi napísala, že aikido vyzerá fajn, ale ju by to asi nebavilo.

Neradi hovoríme ľuďom nepríjemné veci, dokonca aj obyčajný nesúhlas alebo slovo „Nie“, býva problém.

Mám kamaráta japonca, ktorý radšej predstiera, že nepočuje, alebo nerozumie, než aby odpovedal na priamu otázku slovom „nie“.

Postupne však zisťujem, že táto zvláštna komunikačná „nuansa“ je rozšírená aj v našich končinách.

Akoby sme sa obávali, že sa svojou negatívnou odpoveďou môžeme „dotknúť“ toho kto sa pýta.

Akoby bolo slovo "nie" nezdvorilé, drzé a vulgárne.

Zabúdame na to, že máme právo nesúhlasiť, máme právo mať svoj názor, máme právo povedať „nie“ a nevysvetľovať prečo sme sa tak rozhodli.

Dokonca máme právo aj na vlastné omyly.

Aj keď si ich zväčša neradi priznávame.

Ako ten pán, ktorý na otázku, či sa môže aj niekedy mýliť odpovedal: “Priznávam, že za určitých okolností mi môžu byť poskytnuté chybné informácie...“.

Našu nechuť povedať jasné „nie“ zneužívajú mnohí profesionálni obchodníci, keď nám núkajú úžasné a zaručene super výhodne čokoľvek, ktoré v konečnom dôsledku slúži len na to, aby odviedlo pozornosť od toho, že niekto nás chce dobehnúť.

A nedeje sa to len v obchode, ale aj pracovných a medziľudských vzťahoch.

Schopní manipulátori nás pomocou série nenápadných otázok na ktoré radšej odpovedáme kladne alebo neutrálne šikovne dostávajú do situácie, kde nakoniec s ťažkým srdcom súhlasíme s niečím čo sme sprvoti zásadne odmietali.

A pritom stačí hneď na začiatku povedať: „nie“, neposkytovať vysvetlenia k tomu, prečo je odpoveď „nie“ a trvať na tom, že odpoveď je stále „nie“.

Skúste to niekedy.

Alebo radšej „nie“?

:)


Jaro Šipoš
OZ Proti prúdu

Autor čerpal z knihy Osato Kaigeshina: „Kde končí zdvorilosť a začína schizofrénia?“

Okrem toho rád fabuluje, mystifikuje, manipuluje a učí aikido.