Psychiatria, trinásta komnata

Medzi slávnych predkov Jely Matuškovičovej-Medveckej patria Terézia Vansová a Janko Matuška. Zázračné dieťa z intelektuálnej rodiny napísalo knihu za niekoľko rokov, ale potrebovalo na ňu celý život.

Kým druhí zbierali ohorky, vy ste začali s písaním ako so svojou terapiou. Kedy vám napadlo, že by to mohla byť kniha?
Cítila som, že je to slušne napísané, že sa viem vyjadrovať, ovládam slovenčinu, viem povedať súvislú vetu, ktorá má zmysel. Cítila som, že to bude srdcervúce a že to bude šokovať. Strašne rada šokujem.

A čím kniha šokuje najviac?
Najviac mamou, ale aj scénou, kde teta topila mačiatka. Pamätám sa na to ako dnes. Mama bola veľmi veľkorysá, v záujme dosiahnutia nejakého cieľa ma v tom podporovala a bola ochotná vydať sa napospas tomu, čo som napísala. Len ma prosila, aby som sa nezmienila o jednom detaile, a to som rešpektovala. Všetko ostatné bola ochotná zverejniť.

Málokto dokáže nahlas povedať takéto veci. Poznám dospelých ľudí, ktorí si nepriznajú, že ich rodič zlyhal, že im v niečom ublížil, a je to zdrojom vnútorného napätia.
Ak chce niekto písať, musí byť úplne úprimný. Ešte aj pri spovedi existuje pokrytectvo a človek nepovie všetko. Ale ten, kto píše, musí byť absolútne pravdivý a vydať zo seba všetko, aj to najtajnejšie. Ľudí nezaujíma póza.

Písali ste, aký je postup: najprv nosíte nápad veľmi dlho v hlave, kde dozrieva, a pokiaľ vás nič nevyruší, podarí sa vám hodiť to na papier. Čo je s tým ďalej?
Zásadne píšem rukou na papier. Škrtám, škrtám, a potom mám svoju pisárku. Rozlúšti akýkoľvek rukopis, dokonca ju to baví. Už mám aj počítač, ale ešte som na ňom nepísala. Musím sa to naučiť. V rámci divadla budeme mať chránenú dielňu a tam sa to budeme učiť.

Ako sa začala vaša činnosť v divadle?
Zoznámila som sa s Gustom, ktorý predáva Nota bene už šestnásť rokov, a on ma tam vzal. Na to ma dostal, lebo ja som umelecky založená. Divadlo ma nejako extra nezaujímalo, ale film, výtvarné umenie a hudba áno. Zo začiatku mi vôbec nenapadlo, že by som tam mohla hrať.

Čo vtedy hrali?
Oktagon – to je o živote bezdomovcov. Je to druhé divadlo, ktoré robil Patrik Krebs.

Teraz sa hrá vaša hra. Kto napísal scenár?
Uršula Kovalyk. Je to podľa mojej prvej knihy, sú tam moje dialógy, veľmi málo menila a vybrala to najpodstatnejšie. Urobila to veľmi dobre. Má to necelú hodinku.



Celý článok si môžete prečitať v novembrovom NOTA BENE.

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems.

Web Analytics