Sen o pokojnom ráne

Tibor zvučným hlasom ponúka NOTA BENE. Predajné miesto pri poliklinike Mýtna si vybral sám a cíti sa tam dobre. Sem-tam s okoloidúcimi zažartuje. Rodinke s kočíkom poradí, kde je výťah. Pozdraví sa so známymi a keď sa niekto pristaví, prehodia pár slov. „Dovnútra sa každý ponáhľa, ale keď odchádzajú, to je náš čas na rozhovor,“ prezrádza. Dobre mu padne sústrediť sa na ľudí, ktorí okolo neho prúdia takmer celé doobedie. „Som veľmi rád, že tu môžem byť. Prídem na iné myšlienky.“

Kedysi často cestoval. Pendloval medzi Slovenskom a Anglickom, kde žila jeho dcéra. Keď nečakane zomrela, život mu prestal dávať zmysel. „To najdôležitejšie, čo som mal, som stratil.“ V ťažkej chvíli mu pomohol predaj nášho časopisu. Ako niekdajší predavač má obchodné skúsenosti a ponúkať NOTA BENE ho baví. Dobre mu padne, že si privyrobí, ale najviac si cení, že časopis mu dáva dôvod vyjsť von z ubytovne a komunikovať.

„Bývam tam už deväť rokov. Niektorí ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť iné bývanie, sú tam aj dlhšie,“ hovorí. Hoci si platí vlastnú izbu, nežije sa mu v ubytovni ľahko. Často ho ruší hluk a hádky susedov. Tibor sa pohybuje na invalidnom vozíku. Vo svojej malej izbe sa na ňom neotočí bez toho, aby musel preložiť stolík či iný kus nábytku. „Som tam ako zabarikádovaný,“ opisuje. Vonku by sa oveľa ľahšie presúval na elektrickom vozíku, ako na mechanickom, ktorý používa teraz. V súčasnom bývaní by sa s ním však nedokázal dostať k svojej izbe. Nie je tam rampa, a bez nej ťažký vozík na poschodie nevytiahne.

Nádej na lepší život vkladá do možnosti prenajať si bezbariérový mestský byt za zvýhodnené, prosociálne nájomné. Podal si žiadosť a čaká na výsledok. Byt by mu priniesol vytúžené súkromie a pokoj. Mohol by v ňom používať aj elektrický vozík. Získal by tak väčšiu samostatnosť a nezávislosť. „Všetko by bolo úplne iné,“ je presvedčený. „Z ubytovne som nervózny a podráždený. Konečne by som si oddýchol.“

Tibor si predstavuje pokojné rána, keď si dá kávu a prečíta si niečo na internete. Teší sa, že sa ľahko dostane do kúpeľne a vozík mu nebude na prekážku. Pustí si svoju obľúbenú hudbu z 80. rokov a v duchu sa ocitne v šťastných časoch, keď mohol stáť na oboch nohách a užívať si život.

Teraz mu dvihne náladu napríklad dobrý futbal. Cez víkend sleduje zápasy v televízii. Baví ho hádať, kto vyhrá. „Najradšej mám anglický a taliansky futbal,“ hovorí. Ďalším Tiborovým koníčkom je varenie. „Okrem huspeniny mám rád všetko,“ usmieva sa. Vie odporučiť ten správny typ ryže, urobiť dobrú omáčku, upiecť si mäso v remoske. Varenie je tiež spôsob, ako na chvíľu odpútať myseľ od problémov.

Náš terénny tím Tiborovi pomáha s donáškou časopisov na predajné miesto, aby sa nemusel teperiť hore kopcom k výdajni. Je to veľmi samostatný človek a je hrdý na to, že sa o seba vie postarať. Od nás chce skôr spoločnosť a čas na rozhovor. NOTA BENE mu dáva pocit istoty, že keby sa niečo stalo, má sa na koho obrátiť.

Ak vás zaujal tento príbeh, tu si môžete stiahnuť a prečítať celé číslo NOTA BENE, v ktorom bol zverejnený.