Nocľaháreň akceptujúca ľudí, ktorí sa nesprávajú podľa našich merítok

[01. 12. 2006]

Rešpekt za euro

Je pol siedmej večer a hostia čakajú v chodbe pred vchodovými dverami, kým na nich príde rad. Po jednom vstupujú dovnútra, zaregistrujú sa na recepcii, zaplatia jedno euro a vedia, že túto noc strávia v teplej posteli, nie v mraze a nepohode ulice. A to aj keď sú feťáci, alkoholici so svojou dávkou v sebe alebo ak majú so sebou psa.

VinziRast na Wilhelmstrasse 10 vo Viedni je zariadenie, akému u nás hovoríme „nízkoprahová nocľaháreň“. Teda otvorené pre bezdomovcov (mužy, ženy, ale aj páry) a ich zvieratá bez akýchkoľvek podmienok. Aj pre opitých či sfetovaných – pretože ani takýchto ľudí Rakúšania nenechajú zomrieť na ulici.

Bez odmeny
„V pondelok je to tu vždy plné, pretože varí pani Inge, najlepšia kuchárka na svete,“ usmieva sa Ted na sedemdesiatročnú, bezchybne nalíčenú dámu, ktorá mu naliala tanier gulášovej polievky a teraz umýva riad. Ted o sebe hovorí, že pochádza z Poľska, žil v Los Angeles a pred dvanástimi rokmi prišiel na návštevu do Viedne, dostal sa však do trablov a skončil na ulici.

„Rakúsko je podľa mňa krajina s najlepším zdravotným a jedným z najlepších sociálnych systémov na svete. Sú tu nocľahárne, charity, nemocnice, v ktorých vás ošetria aj ak ste bezdomovec bez dokladov a poistenia.“ V podstate má pravdu. V Rakúsku vnímajú ľudia pomoc druhým prirodzene. Vo Vinzi sa strieda päťdesiatka dobrovoľníkov pracujúcich s tou najhoršou sociálnou skupinou bezdomovcov bez nároku na akúkoľvek odmenu.

Prečo to robia? „Mám rada ľudí. Bola som v živote veľmi šťastná, tak chcem niečo z toho šťastia odovzdať ďalej,“ hovorí Miki, pôvodným povolaním fyzioterapeutka, ktorá pred rokmi zostala doma starať sa o domácnosť a deti. „Mal som úspechy v podnikaní, tak sa chcem podeliť,“ jednoducho odôvodnil svoj veľkorysý dar sponzor, ktorý pre nocľaháreň kúpil priestory na prízemí obytného domu.

Povinná sprcha
Vo Vinzi je 48 lôžok, ľudí tu prespáva viac – páry môžu spať na jednej posteli. K nocľahárni patrí aj niekoľko malých bytov. V nich bývajú ľudia, ktorí sa už posunuli o niečo ďalej a dokážu sa o seba postarať. Hostia, ako tu nocľažníkov volajú, sú väčšinou stáli. Môžu tu byť neobmedzene dlhú dobu, kým sa zo svojej situácie nedostanú alebo kým neporušia jedno zo základných pravidiel.

Posteľ si môžu rezervovať dopredu a za štyri eurá dostanú aj kľúčik od skrinky pri posteli, takže si tam môžu cez deň nechať veci. Pri definitívnom odchode z nocľahárne kľúčik vrátia a štyri eurá dostanú naspäť. Kto tu spí len jednu noc alebo nemá štyri eurá, kľúčik mu na noc požičajú, aby si bezpečne uložil veci, a ráno ho vráti. *

Nocľaháreň je otvorená od 18,30 večer do 8 rána. Každému, kto príde, pridelia posteľ a ukážu sprchu. Jednoduchý spôsob ako udržať nízkoprahovú nocľaháreň a jej hostí čistých a príjemných. Až po sprche si môžu napríklad vybrať nejaké oblečenie, ktoré sem nosia ľudia. Potom sa môžu navečerať (vždy je teplé jedlo, slané - biele a celorznné - aj sladké pečivo a zákusky), pozerať telku, hrať spoločenské hry, čítať si, rozprávať sa, popíjať pivo... Áno, to je v nocľahárni povolené.

Je tu aj fajčiarsky kútik. Striktne zakázané veci, za ktoré sa bez výnimky trestá „vyhadzovom“, sú: násilie voči sebe a druhým, fajčenie v posteli (pretože to ohrozuje celú nocľaháreň – mohlo by začať horieť), tvrdý alkohol a užívanie drog. „Závislí na drogách si môžu dať drogu mimo nášho zariadenia. Keby sme tu zakázali alkoholikom piť, tak by sem neprišli.

Pivo a víno sú povolené. Alkoholizmus je choroba. Mnohí z našich hostí sú v poslednom štádiu závislosti, nemôžu zrazu desať hodín nepiť. Vieme, že v noci, keď všetci spia, si niektorí upíjajú z fľašiek zo svojich skriniek. To nie je problém, ak nikoho nerušia,“ hovorí Miki.

Je deväť. Herman s kamarátmi zjavne pod parou sa tíško bavia vo fajčiarni spojenej s TV kútikom. Okolo polihávajú psy. Miki s úsmevom sprevádza nového hosťa po nocľahárni a prihovára sa každému, koho stretne. Slušne a priateľsky utíši aj ženu hlučne protestujúcu na posteli, že v spálni je priveľa svetla.

Už sa nedivím ako je možné, že dve drobné ženy zvládnu 50 bezdomovcov. Rešpekt je to, čo tu ľudia z ulice dostávajú a dávajú späť.
Ráno sa hostia najedia a do ôsmej musia odísť. Nedávno zaviedli výnimku: nedeľa je deň oddychu, ktorý môžu bezdomovci stráviť v posteli. Okrem toho idú dobrovoľníci s hosťami občas na výlet, raz do týždňa si vymyslia nejakú popoludňajšiu aktivitu, robia narodeninové oslavy, zapaľujú sviečky za mŕtvych, požičiavajú knihy, majú trezor, kam si bezdomovci môžu uložiť peniaze a doklady...

Život na hrane
Dobrovoľníci vo Vinzi neprešli žiadnym školením ani tréningom, ktoré sú na Slovensku také obľúbené a niekedy tak zbytočné. Možno preto majú s hosťami svojho zariadenia (nevolajú ich klienti) taký bezprostredný a prirodzený vzťah. Cecily Corti, ktorá celý projekt vymyslela a vedie, hovorí, že srdce a ochota sú pre túto prácu dôležitejšie.

„Dobrovoľník musí pochopiť, že túto prácu robí pre druhých a nie pre seba. Ten, kto chce za ňu vďačnosť a uznanie, ju robí skôr pre seba,“ hovorí Cecily Corti. „Ďalšie dôležité pravidlo je akceptovať ľudí takých, akí sú. Nečakať, že sa budú správať tak, ako to my považujeme za správne a dobré.“

To, ako sa v konkrétnej situácii zachovať, sa aj tak najlepšie naučíte v praxi. „Ľudia, ktorí sem chodia, žijú na hrane. V ich situácii im niekedy stačí máličko – napríklad jedno hlasné slovíčko, aby vybuchli. V tomto im úplne rozumiem,“ rozpráva Miki. „Ako zvládnuť takéto situácie? Treba sa s nimi veľa rozprávať – aspoň pár minút pri registrácii. A keď niekto vybuchne alebo sa schyľuje k hádke, odviesť pozornosť na niečo iné. Napríklad... Čaj je hotový! To sa osvedčilo.

“ Dobrovoľníci sa naučili zvládať feťákov v kríze aj alkoholikov počas epileptického záchvatu, často volajú sanitku, keď sa niečo zomelie. Najhoršie a najsmutnejšie, čo sa tu kedy stalo, bolo úmrtie mladého dievčaťa. Prišla s o pár rokov starším chalanom, feťákom, ktorý jej v noci dal nejaké drogy a ona sa už nezobudila. Všetko sa ustriehnuť nedá...

Chalan dostal zákaz objaviť sa v nocľahárni. Náhodou práve dnes prišiel. Gestikuloval rukami s dopichanými predlaktiami a prosil, aby ho tu nechali. Povolili mu jednu noc s tým, že o ďalšom postupe rozhodne stretnutie dobrovoľníkov, na ktorom raz mesačne rozoberajú problémy.

Pohoda
VinziRast prvýkrát otvorilo svoje brány 6. apríla 2004. Najprv prijímali úplne každého. „Prespávalo tu však veľa ľudí z východu, ktorí prišli do Viedne za prácou a potrebovali lacné ubytovanie. Tak sme to obmedzili. Cudzinci u nás môžu zostať maximálne tri noci. Existujú iné inštitúcie, na ktoré sa môžu obrátiť,“ vysvetľuje Miki.

„A tri noci väčšinou stačia – niektorí cudzinci napríklad len potrebujú počkať na autobus, ktorý ich zavezie inde. Samozrejme, človeka z inej krajiny, ktorý v Rakúsku žije už niekoľko rokov, za cudzinca nepovažujeme.“ Keď sa opýtame, či nocľaháreň nejakí ľudia zneužívajú, aby tu zadarmo prespávali (ako sa hovorilo o bratislavských stanoch s poľnými posteľami a spacákmi, ktoré vlani prevádzkoval úrad civilnej ochrany – že v ňom prespávajú ľudia, ktorí chodia robiť do Bratislavy a nechce sa im každý deň dochádzať), Miki sa na nás začudovane pozrie: „Nie je to tu až také skvelé, že by tu ľudia chceli prespávať. Veď to je zariadenie pre bezdomovcov v núdzi.“

Táto nízkoprahová nocľaháreň však oproti tomu, na čo sme zvyknutí na Slovensku aj v „lepších“ zariadeniach, skvelá je. Zvonka aj zvnútra je nanovo vymaľovaná, a nikto ju nezničil. Jednotlivé kóje s dvomi poschodovými posteľami a skrinkami na zámky od seba umakartovými stenami poskytujú improvizované súkromie. Pár ľudí sedí pred telkou, rozprávajú sa, pofajčievajú. Ďalší hrajú v jedálni Človeče, nehnevaj sa, a upíjajú si z piva. Pohoda ako doma.

Keď hostia podvečer smerujú svoje kroky do tejto nocľahárne, hovoria, že idú domov...