Príbeh človeka z ulice

[27. 02. 2008]

Veronika patrí medzi prvých predajcov časopisu Nota bene. Začínala na stanici s pár číslami, ale vôbec sa jej nedarilo. Nešlo o hanbu, ale o spôsob podania. A o trému. Obyčajne neobyčajná upratovačka, ktorá sníva o dome s veľkou záhradou, s malou dušičkou vyrozprávala príbeh víťazstiev a prehier.

Príbeh človeka z ulice.
Z radničnej dlážky Rodená Bratislavčanka prvé roky života strávila na starej radnici, vďaka starému otcovi, ktorý tam pracoval. Veronike tak bolo umožnené uskutočniť svoje prvé kroky na radničných parketách. Neskôr sa s matkou a dcérou presťahovala do bytu, ktorý po čase majiteľ predal. Takto
prišli o strechu nad hlavou. Mama odišla do domova dôchodcov, kde je dodnes.

Veronika s dcérou skončili na ulici. K Nota bene sa dostala náhodou. Stretla sa so ženou, ktorá časopis predávala ako úplne prvá na Slovensku. Dcéra s druhom sa k nej pridali a s odstupom času na predaj „zlanárili“ aj Veroniku.

Dve čísla
Poštová – miesto jej pôsobenia, sa stalo odrazovou zastávkou pre ďalšiu prácu, ktorá by mohla prísť čo najskôr. Možno už na druhý deň. Ale prišla až o niekoľko dlhých rokov. Predávať Nota bene sa mnohým ľuďom zdá jednoduché. V skutočnosti to také ľahké nie je. Ako sa Veronika priznala, vždy bola
strašná trémistka.

Tréma jej zo začiatku bránila v predaji časopisu. Povedali jej: „Choď sa pozrieť na toho a toho, ako predáva.“ Tak Veronika nahliadla do podchodu, kde predával jej kolega. Išlo mu to s obrovskou ľahkosťou, o ktorej mohla v tom čase len snívať. „A teraz ty predaj tieto dve čísla.“ V tomto okamihu
sa začalo utrpenie človeka bojujúceho s trémou.

Po nemalej chvíli Veronikine ruky zostali prázdne a ona si mohla s pokojom vydýchnuť, že dnešok má za sebou. Predsudky Človek si počas života vypočuje veľa názorov od druhých. Ani Veronika nebola výnimkou. Pýtali sa jej: „Prečo si nenájdeš prácu?“ „Keď mi tú robotu nájdeš!“ odpovedala na často kladenú otázku.

Veľakrát sa jej však dotkla. „Človek chodí a zháňa si robotu tam, kde môže. Nesedí a nečaká, že mu niečo spadne z neba,“ bráni sa. Raz sa jej jeden pán na stanici spýtal: „Nehanbíte sa predávať tento časopis?“ Odpovedala som mu: „Prečo by som sa mala hanbiť? Veď je to časopis ako každý iný.“

3P (príbytok, pomoc a práca)
Veronika nezostala iba pri predaji časopisu. Zapájala sa do rôznych akcií, pomáhala aj na detskom ihrisku. Tak sa do jej vrecka nazbieralo viac peňazí ako zvyčajne. Mohla si dovoliť ubytovňu, kde prespala viac ako jednu noc. Európska únia v tom čase podporila projekt Krištof, v rámci ktorého mohol byť pre predajcu časopisu poskytnutý byt. A práve Veronike ponúkli možnosť sa do tohto bytu presťahovať. „Od samého začiatku, keď bolo niečo treba, pomáhala som, kde sa dalo. Nemala som žiadne výhody,“ poznamenala.

Byt však nebol jedinou výhrou. Okrem práce a spánku sa Veronika začala venovať aj niečomu ďalšiemu. Dlhodobo chodila na individuálne poradenstvo k sociálnej pracovníčke, ktorá akoby zázrakom splnila Veronike sen. Pred dvoma rokmi jej pomohla zohnať robotu, ktorú Veronika cez úrad práce zháňala štyri a pol roka. „Bolo to zo dňa na deň, úplnou náhodou,“ tvrdí.

Dodnes si rozumejú a stretávajú sa. Pre Veroniku je veľkou oporou, na ktorú sa môže so všetkým obrátiť. Domček so záhradkou V novembri budú tri roky, čo má Veronika stále zamestnanie. Pravidelný príjem je dnes súčasťou jej živobytia. Každý mesiac spláca nájomné za byt, kde žije s dcérou a s jej
druhom. Každý človek sníva.

Veronika tiež: „Mojou túžbou, ale to je ozaj len môj sen, je samostatné bývanie. Nemuselo by to byť  Bratislave, ale niekde, kde by som mala pokoj a záhradu. Záhrada bola odjakživa mojim relaxom.“ Okrem práce upratovačky sa naďalej venuje predaju časopisu. Dodnes verí svojej filozofií, že každý
človek má možnosť sa zamestnať.

„Každý by sa mohol zamestnať, dokázala som to v 53 rokoch. Každý pozerá na peniaze!“ Podľa Veroniky by si človek vystačil aj s menším množstvom peňazí. „Ľudia sú všelijakí. Niektorí sa niekam dostali. Iní by sa niekam dostať mohli, ale výplata im zjavne nevyhovovala,“ dodala s vnútorným úsmevom.

DENISA BALLOVÁ