Ako študenti skúšali čo to znamená byť predajcom NOTA BENE

[09. 12. 2011]

Predaj NOTA BENE si v novembri vyskúšali aj študenti z Managerie

Tu sú ich dojmy a postrehy:

Výstup z dneška je taký, že som odchádzala sklamaná, pretože som predala len jediný kus :( A čo je ešte horšie, tak to bolo behom prvých pár minút a potom nasledovala hodina nezáujmu. Teda, záujem bol, len nie o kúpu časopisu. Všetci na mna neustále pozerali a dosť ľudí sa pýtalo, či som skutočne bezdomovkyňa alebo skôr, že určite nie som, tak prečo predávam Notabene :)

Bola som prekvapená, že za celú dobu som stretla obrovskú prevahu starých dôchodcov a potom stredoškolákov; ľudia vo veku od 30 do 50 boli asi v práci. Starší ľudia na mna buď nechápavo zazerali alebo sa za mnou zastavovali s otázkou "Dúfam, ze nie si naozaj bezdomovkyňa?!". Mladí sa len usmievali a niektorí sa aj samozrejme pýtali, že prečo to robím a len sa uisťovali, že ide o nejaký výskum a pod.

Myslím, že nikto z mladých neveril, že som bezdomovkyňa :) Reakcie boli vlastne dobré, vačšina sa usmievala, ale bohužiaľ som asi skutočňe zaujala viac než časopis, čo ma veľmi mrzí. Čakala som, ze predám všetko úplne v pohode. Dá sa povedať, že jediná zlá skúsenosť bola pred koncom, keď za mnou došiel cigáň s jednou babou, podal mi ruku a pýtal sa, odkiaľ môže dostať preukaz a časopisy.

Zo začiatku bol slušný, no keď som mu všetko vysvetlila, tak sa ich odo mna snažil dostať, ale našťastie po chvíľke pochopil, že ich predávam a nie rozdávam. Nakoniec mi povedal, ze on si taký zoženie niekde inde a odišiel. Vtedy som pochopila, že je skutočne obrovský rozdiel v ľuďoch, čo majú preukaz a sú poctivými predajcami, ktorých maximálne obdivujem a na druhej strane su tí, ktorí len pýtajú peniaze s časopisom v ruke, ale nemajú nič spoločné s predajom. Ďakujem za takúto možnosť a veľkú skúsenosť! Oddnes si budem každého predajcu viac všímať a robiť si malý prieskumík, koľko ľudí má viditeľný preukaz ;)

_______________________________________

Predávala som na Hlavnej stanici, najprv od 11.30 nejakú polhoďku, potom som prišla na 17.00 na 1,5 hodiny. Hned na začiatku som sa predstavila ujovi Janovi, čo tam bol ako predajca: bol veľmi zlatý, povedal mi čo nerobiť, porozprával mi niečo o sebe a tak a potom som sa od neho odčlenila a išla som sa skôr tak prechádzať okolo.

Takto doobeda tu nebolo ani veľa ani málo ľudí, ale väčšina sa snažila nepozerať do tváre, alebo rýchlo prejsť okolo. Bolo zvláštne byť tak úmyselne prehliadaný... Skúšala som viaceré spôsoby. Len som sa usmievala a držala časopisy aby ich bolo vidno, sem tam sa zdraviac okoloidúcim, aby to nebrali ako nútenie k zakúpeniu...

Potom som zapojila "Nech sa páči, Notabene" formulku v rôznych obmenách... Pán Ján ma upozornil na rómov, ktorí od nich chcú kúpiť časopisy a potom im robia zlé meno keď sa potulujú okolo a žobrú. Keď však ku mne prišiel jeden chlapík bolo pre mňa ťažké odhadnúť či je to práve taký typ a či mu mám teda odmietnut predať, nakoniec som mu ale predala časopis dúfajúc že nerobím chybu...

Za tú prvú polhodinku som toho veľa nestihla pretože som musela odísť. Vrátila som sa okolo 17.00 keď tam okrem Jána pribudla nová pani. Pán Ján zostal pri schodíkoch na nástupištia, druhá pani bola pri tabuli s časmi vlakov... Nechcela som, aby to tam bolo s nami troma preplnené, takže som sa postavila na druhú stranu a robila som potom okruhy. Opäť kolá usmievania a nech sa páči notabene.

Mala som však pocit že práve na stanici kde som opäť videla jedného žobrajúceho ktorý potom zmizol, sú už ľudia z toho trošku znechutení a nerobia rozdiely medzi notabene predajcami (možno to bolo len tento den). Ján ma upozornil že v ten deň tam uz bolo asi 20 podvodnikov. Keď jedného vyhnali, posunul časopis nejakému druhému. Nakoniec zasahovala železničná polícia. Keď som prišla ja, už bolo po incidente.

Moje druhé kolo trvalo 1,5 hodiny, predala som opäť len jeden časopis a to mojej znamej:)... Bolo zaujímavé pozrieť sa na situáciu očami zo strany predajcu, najmä keď som si uvedomila, ze oni tam nestoja 1,5 hodiny jediný deň, ale každý deň v týždni a podľa ich rozprávania skutočne aj celý deň... Bola som potešená akí sú to milí a slušní ľudia, ktorí sa samozrejme potešia keď sa im človek prihovorí a ktorí sú radi že nemusia žobrať, ale že si aspoň trošku privyrobia predajom. Najmä od známych, ktorých si takto vytvorili...

Musím povedať že v samotnom predaji som nebola veľmi úspešná, za to celá skúsenosť je pre mňa veľmi cenná najmä kvôli tomu, že som sa takto porozprávala s ľuďmi s inými životnými podmienkami a mohla som sa aspoň trošku pozrieť na vec z ich pohľadu: celý deň stáť s časopismi aj ked nie v zime (boli sme vnútri a bol vcelku teplý deň:)) nie je veľmi príjemné pokiaľ sa s vami nikto neporozpráva a bojí sa vám prihovoriť...

Zažila som jeden nepríjemný incident keď pán prechádzajúci okolo na nás zasyčal, že to čo robíme nemá význam, inak ma však väčšinou ignorovali, alebo sa na mńa ticho usmiali späť. To sú len také poznámky z môjho notabene dňa:)

___________________________________________

Odhodlanie vyskúšať si predaj časopisu na ulici som nabral hneď ako som dostal túto možnosť. Na samotnom predajnom mieste - Poštová (podchod) som mal zmiešané pocity. Ešte predtým ako som sa zakorenil som išiel hľadať kolegu, ktorý tam mohol v tom čase byť. Neúspešne. Bol som tam sám, no v podstatne nie tak celkom.

Prešiel som si celé miesto podchodu, pozrel ako ľudia chodia, kam sa pozerajú, kam sa pozerajú keď idú eskalátorom dole či hore. Konkurencia na mojom mieste bola sýta - pouličný rómsky hudobníci stojaci pri východe z podchodu, stará chudá pani s čajmi - pristavil som sa pri nej - jej slová: "viete je to lepšie ako keby som mala kradnúť" (konkurenčný doplnok: v závere som sa stal priamym terčom nepríjemných cigáňov ktorý používal knižku ako maketu na to aby získal od ľudí peniaze - jeho slová: desiati sa tu postavte, kde mám ísť ja?").

Začal som. Ani neviem ako sa to stalo a zrazu som mal už len dva časopisy. Bol som tam asi hodinu a pol dokopy. Keď medzičasom prišiel pracovník Ján, pozdielali sme spoločné skúsenosti a ja som mu tiež niečo odporučil. Potešil som sa lebo som mu pomol zažiť niečo iné. Predaj dvoch "notabeňákov" pri sebe. Nešlo to ale takto vôbec.

Suma sumárum som predal 4/5 časopisov a zastavovali sa u mňa rôzni ľudia. Niektorí s vyslovenou či nevyslovenou otázkou "Taký mladý?", no podľa mňa im to prišlo poväčšine iba čudné, prípadne smiešne. Obhajoval som sa zdatne - vraj projekt zo školy ;). Ďalej som mal šťastie na dvoch kresťanov ktorým som sa nezdal od začiatku, tak sme sa museli pozhovárať.

Veľmi príjemné rozprávanie - pohľad na notabene ako taký - ževraj sa im zdá, že Notabene ako 10 rokov existujúci nevie priniesť nič nové - predná strana, obsah. Matka s dieťaťom si opatrne zo jeden kúpili pre zmenu bez slov. Taktiež som si skúsil pocit "peniaze bez časopisu". Raz som si nezobral, raz zobral.

Som zamýšlajúci sa človek. Keď som to potom analyzoval, povedal som si že byť na mieste bezdomovca beriem každú korunu. Notabene je nástroj, nie zmysel uzavrel som to. Je to ale na diskusiu a hlbšie preskúmanie. Kamarát klavirista sa otočil dvakrát, druhýkrát mu tiež nedalo a pristavil sa na objasnenie. Z ďalšej kupujúcej som mal pocit že je stála zákazníčka.

Odpozoroval som know-how držania časopisu v jednej ruke, podrep v prípade zastavenia sa človeka. Zistil som že je ťažké vydžať mať dobrú náladu - s úsmevom som to priam preháňal, ale postupne som strácal náladu - v podstate som prišiel na to že človek túto prácu by mohol vydržať robiť aj vďaka postoju ktorý som zaujal ja: "som závislý na tvojom úsmeve (hovoril som si často keď išiel človek okolo)".

Okoloidúci sú smutní, zaneprázdnení, hanbliví, odporní ale aj srdeční. Cieľovou skupinou podľa Jána sú mladé dievčatá a stáli zákazníci s ktorými už má Ján po 4 rokoch skúsenosti. Niektoré nemajú ani odvahu vám pozrieť do očí, mnohokrát som ani nevidel po mojom verklíkovanom "nech sa páči, Notabene/ Notabene nech sa páči/ Notabene pre vás/ Tak aspoň pekný deň prajem" náznak toho magic word "ďakujem".

Ľudia nie sú empatickí v tomto smere, nevedia že stáť na mieste cez šesť hodín (po hodine a pol ma už boleli nohy) nie je zábava. Otvorilo mi to myseľ, opäť som sa zbavil zbytočných predsudkov. Po skončení som zišiel na Obchodnú, kde som uvidel ďalšieho predajcu, podišiel som k nemu - ukázal preukaz a začal sa rozprávať ako mu to ide.

Spravil by som toto niekedy keby som to nezažil na vlastnej koži? Keď som potom kamarátom spomenul že som bol predávať, nechápali. Čo si pamätám ako jednu reakciu: "tak to si išiel veľmi 'back to roots'. Otázkou je teda pre mňa či by bolo dobré vedieť "o čom to celé je" a to v každom rozmere - práca, rodina, záťažové situácie.

Keď človek nezažije, ťažko pochopí ako sa nosia boty SEBEROVNÉHO človeka možno však s menej šťastím v živote ako ja. Takisto na premýšlanie som si nechal aj citované slová Martina na úvodnom školení: "Nejde nám o to aby všetci bezdomovci sa stali ľudmi s domovmi, ale o to aby mali kvalitnejší sociálny život."

Končím s otázkou čo viem s tým spraviť teraz ja? Ďakujem za príležitosť pochopiť.

_______________________________________________

Neveril som zmyslu a bál som sa. Nebol som pre myšlienku nadchnutý. Aj to boli pocity, ktoré mi vírili hlavou ked som sa vydával na moje stanovisko. Takisto som bol v strachu, ako ma prijme predajca, ktorému "zaberiem" miesto a nevedel o mne od notabene pracovníkov. No práve on bol človek, ktorý mi uľahčil prácu.

Prijal ma, usmial sa ako sa mu len dalo. Cítil som podporu a bol som ochotný začať predávať. Predával som do cca pol druhej (kedy sa mi podarilo predať posledný časopis). Za ten deň som počul slovo: nie, dakujem nespočetne veľa krát. Ešte viac som videl ohrnutie nosom a nezáujem. No zaplavil ma neskutočne užasný pocit vzrušenia a zadosťučinenia počuť slová "jeden časopis poprosím:) ". Skvelý pocit.

Rád by som hovoril o extrémnych reakciách pri predaji. Boli aj také, aj onaké: "Obdivujem Vás, že dobrovoľne predávate", "Skvelá myšlienka", "Vy nie ste bezdomovec, čo to tu skúšate!" , "Hanbi sa!!!" a nespočet veľa vyčítavých ale aj usmiatych pohľadov. Mal som naozaj čas rozmyšlať a vžiť sa do kože (dosť ma boleli nohy a bola mi aj trochu zima) predajcu. Poučný, hlboký pocit, prežívanie reality a vzbudenie skutočnosti v mojich často idealistických očiach.

Zoznámil som sa s predajcom. Volal sa Tibor a spolu sme zažili krátku pauzu, kde mi pri cigaretke rozpovedal svoj životný príbeh a plány ako ďalej. Ďakoval som za príležitosť spoznať ho. Chcel by som ho navštiviť aj v budúcnosti a dlžím mu spoločnú fotografiu :). Ako som povedal, podarilo sa mi predat 5 časopisov, na čo som naozaj hrdý. Peniažky (7E) som dal na konci Tiborovi a ten mi povedal, že si za to pôjde kúpiť lieky na boľavú nohu. Podporil som jeho nápad!

_______________________________________________

Moja skúsenosť bola zvláštna a nakoniec krásna...trvala síce krátko, ale bola veľmi intenzívna. Keď som prišla na svoje miesto, snažila som sa nájsť nejakého predajcu, ale žiadny tam nebol. A tak som si povedala, že teda idem na to...a zrazu som zacítila v sebe také zapretie (asi moja komfortná zóna). Ako náhle som schytila časopisy a začala sa na ľudí pozerať cítila som sa veľmi zvláštne.

Zrazu som ľudí buď pohoršovala, alebo som pre nich ani neexistovala. Cítila som sa nepríjemné, smutno, zahanbene...A pritom si myslím, že ľudia, ktorí sa rozhodnú predávať Nota Bene sa absolútne nemajú za čo hanbiť, lebo sa rozhodli zlepšiť si život a bojovať... takže myslím, že to bolo skôr okolím, ktoré vo mne vyvolalo pocit, že držať v ruke Nota Bene = mat sa za čo hanbiť.

Povedala som si teda, že tam bude chvíľu len stať a zžijem sa so situáciou. Potom som sa začala pomaly usmievať a zdraviť ľudí. Snažila som sa byt milá a príjemná, „nedoterná“. A aj tak ma väčšina ľudí brala ako vzduch...je zarážajúce, že sa na vás ľudia pozrú a po tom, ako sa na nich usmejete a pozdravíte ich sa vám pozrú do oči, otočia sa a ignorujú vás.

Bolo mi z toho smutno, znechutene a miestami sa mi chcelo kričať: "HALOOOO, stratili ste reč?" Nepredala som ani 1 časopis. A ku koncu som už bola zúfala, ale takým zvláštnym spôsobom. Ten spôsob ma nútil sa usmievať az sa na sebe smiať - lebo som ozaj otrasný obchodník (zrejme) :D. A tak som bola stále milá. A vtom sa stal zázrak.

Obďaleč okolo išiel pán, na ktorého som sa usmiala. Usmial sa späť. Bol špinavý a bolo vidieť, že to nie je žiaden Aupark/River Park/ Appolo typ. V podstate naopak, že je to človek, ktorý ma v živote malo...toho materiálneho. Keď prešiel okolo, pomyslela som si presne tuto myšlienku a potom som ho pustila z hlavy. O 5 minúť na to prišiel ku mne.

Usmieval sa na mňa, podal mi mandarínku a povedal mi, že to mam za to, že sa usmievam. Chvíľu sme sa rozprávali, ja som mu povedala, prečo to robím, on mne, že aj on je predajca Nota Bene. Spýtal sa ma, kde su ostatní a potom mi podal druhu mandarínku, že keď budem s jedným z nich, tak im to mam dať, že on ešte ma.

Bolo to krásne! Človek, ktorý má sám malo, sa vie podeliť.....Vďaka nemu som pochopila silu ľudského úsmevu :-). A vďaka celému Nota Bene, že ignorancia je spôsob, akým môžete tomu človeku ublížiť najviac.... Bol to pre mňa veľký learning a ja za to ďakujem. A posielam vám uuuusmev, lebo veci, na ktorých naozaj záleží nie sú VECI :-)

_______________________________________________

Keďže som mala školu, moje predávanie trvalo krátko, no bolo o to intenzívnejšie :) Bola som na Račku, strašne veľa ľudí na mňa zvláštne pozeralo, nehovoriac o všetkých autobusoch ktoré predo mnou zastavili na zastávke a ľudia v nich si mohli oči vyočiť - kam to naša krajina speje.. Boli ľudia, ktorí sa ma pýtali prečo, ako je to možné.

Jeden chalan prešiel, začudovane sa otočil a vrátil, premeral si ma, začal zisťovať ako to teda je.

Keď som mu to vysvetlila, potľapkal ma po ramene, zaželal veľa šťastia s šiel preč:) Podarilo sa však aj predať, takže som rada a teším sa na stredu. vola to skúsenosť uuuplne of moja komfortná zóna!

_______________________________________________

Bezprostredne pocity: Nemohla som stať na mojom mieste lebo tam bola akási žobráčka s deťmi ktorú prišli vyhnať policajti a bolo to dosť nepríjemné a zvláštne. Inak si odo mňa časopis kúpili iba muži. S veľa ľuďmi som sa ale rozprávala o Nota Bene a o tom ako vnímajú bezdomovcov v Bratislave. Mam z toho veľmi nepríjemný pocit, lebo väčšina ľudí ma skúsenosť s bezdomovcami, ktorí si kúpia/ukradnú Nota Bene a žobrú.

Mala som veľa negatívnych ohlasov na kvalitu Nota Bene - ľudia mi chceli dať len peniaze a nechceli ten časopis pretože články v ňom sa im nepáčia. Veľa ľudí som naučila ako si majú overiť pravého predajcu časopisu a veľmi to ocenili. Samozrejme, najnepríjemnejšie boli babky, ktoré sa ma pýtali prečo neštudujem ale som na ulici a čí sa za to nehanbím.

Myslím, že sales som zvládla úspešne - väčšinou som sa s ľuďmi rozprávala o bezdomovcoch v BA a potom si už časopis vypýtali a zaplatili.

Skúsenosť, ktorú odporúčam každému z managerie, samozrejme, čím viac snehu, tým lepšie :)

_______________________________________________

Ja som nakoniec skončil so 7 predanými časopismi (5 neznámym ľuďom, 2 známym čo som náhodou stretol keď išli na vlak) a 8my som zobral domov. Ja som zvolil taktiku stať na viditeľnom mieste, ale zároveň nezavadzať a usmievať sa na ľudí pričom sa snažiť pozerať sa smerom k nim. Spravil som tak pre to, lebo na mieste kde prejde také množstvo ľudí (stal som vedľa vchodu do stanice) je podľa mňa nejaký pokus o komunikáciu skôr otravný nakoľko sa nedá veľmi dobre nadviazať dlhší rozhovor.

Jedine čo som skúšal oslovovať boli ľudia ktorí pofajčievali/niekoho pred stanicou čakali, ale to boli zväčša študenti alebo socky (cigáni, falošní predajcovia, bezdomovci čo vyberali špaky z kontajnerov atd.) takže nie potenciálni klienti. Ďalšou vecou z pohľadu predaja bolo že časopis kupovali zväčša ženy a zväčša ľudia dávali 2e pričom nechceli výdavok alebo dali presne, akoby sa báli zobrať ten výdavok.

Napriek tejto taktike mlčania sa predávalo celkom dobre a odhliadnuc od známych ktorým som časopis predal sa mi podarilo predať časopisov 5 úplné neznámym ľuďom (4 ženy a 1 chlap). Zároveň mam zážitok keď jedna slečna prišla ku mne a dala mi peniaze pričom keď som jej chcel dať časopis a vydať nechcela ani jedno ani druhé.

Mam z toho pocit že veľa ľudí nejakým spôsobom chce pomôcť, ale akoby sa zároveň báli, niečo na štýl tu máš 2e daj časopis idem preč. Ani sa nepokúšali o rozhovor alebo niečo, okrem jednej pani čo pri mne vyfajčila asi 6 cigariet a od ktorej mam zaujímavý insight smerom na marketing časopisu ;) (okrem toho že mam jeden postreh k časopisu samotnému od seba) Dopoludnie bolo skôr o predaji, ale keď som predal prvých 5 časopisov a išiel si po ďalšie, tak som mal možnosť porozprávať sa s inými predajcami a následne aj s pani ktorá predáva na stanici (prišla na poobedie predávať) zhodou okolnosti mala registračné číslo 22 a hovorila že jej dcéra ma 8micku ;)

_______________________________________________

Takže čo sa mňa tyká, skúsenosť straaaaaasne silná. Časopisy som nepredávala na ulici, len potom medzi známymi nakoľko nechcem aby vyšli nazmar. Moja predávacia technika bola usmievanie sa a zdravenie ľudí, par kráť som skúsila aj oslovenie ale nevydalo. Bohužiaľ som mala sled nepríjemných skúsenosti - falošná predajkyňa, predajca začiatočník ktorý ma trochu obťažoval, pani ktorá mi začal 20 minútovú kázeň ako je to cele zle.

No čo na mňa pôsobilo najviac bolo potvrdenie aký silno odsudzujúci ľudia sú. Všetci si ma obzerali a že dva kráť keď si uvedomili aký časopis držím v ruke. Jeden mladík poznamenal - taká mlada a už na ulici? - svojim priateľom, pani a dámy si nado mnou pokrútili hlavou, nenašlo sa človeka, ktorý by svoje predsudky pokúsil skonfrontovať a spýtať sa o čo vlastne ide. napriek tomu som sama so sebou spokojná keďže som tam vydržala stať, usmievať sa a zdraviť ich aj napriek ich judgementu.

Takisto teraz už po par hodinách som si uvedomila že ma vôbec netrápi čo si ti ľudia o mne myslia takže ma to takisto veľmi posunulo. Považujem to za silnú skúsenosť ktorú by som dala za povinnú každému študentovi MLP.

 

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems.

Web Analytics