Zázračné dieťa (úryvok z knihy predajkyne NOTA BENE - Jely Matuškovičovej)

[03. 09. 2012]

Môj otčim Mišo ani nie je taký zlý. Občas si rozumieme. Občas. Keď mama nie je doma. Ako vtedy v lete. Bola kdesi na školení – či v kúpeľoch? Výborne sme vychádzali. Trošku som mu nadbiehala, nebola som bezočivá. Nežiadalo sa mi.

A on ma poučoval. Robilo mu to dobre. Celý byt sme spolu vymaľovali. On plafón, ja bočné steny. Moju izbu na ostromodro. Že ste takú omietku nevideli? Parížska modrá! Tak som to chcela. „Už ani do Paríža nemusíš ísť,“ naťahuje ma.

Nedúfala som v to veru. Zato som bola hen v Budapešti. Kúpila som si tam bielu športovú tašku s mapou Paríža a dole pod ňou sa skvel nápis Paris. Svietil doďaleka. Bola som v siedmom nebi. Len som sa ju hanbila nosiť. Ale v mojej izbe mala čestné miesto.

Keď som niečo veľmi chcela, vždy ma Mišo presviedčal: „Načo ti to bude? Nebudeš to nosiť.“ „Ale budem,“ tvrdila som bezmocne. „Hej, ako tašku s Parížom,“ usadil ma hneď. Vybrali sme sa vtedy v trojici aj na akési predmestie Pešti, kde som objavila kľúčové kino.

Hrali tam Mzdu strachu s Yvesom Montandom. Vliekla som ich ta proti ich vôli. Dorazili sme už po začiatku predstavenia. Kópia bola nekvalitná. Ja som však hneď pietne zabodla zrak na plátno. Mišo sa samozrejme nezdržal znevažujúcich poznámok.

Pripadal mi ako výtržník, ktorý sa odváži poburovať proti pánubohu priamo v svätostánku. Túžila som ho v tej chvíli umlčať, hoci aj zadusiť. Niekedy sme sa pustili do otvoreného boja. Ja som sa však na to odvážila len vtedy, keď bola doma mama.

Akosi som sa spoliehala, že v prípade akútneho konfliktu nedopustí, aby sa odohrala klasická antická dráma. To hádam nie. Hoci niekedy veľa nechýbalo. Ja som bola háklivá na výraz „čudáčka“. Strašne som sa bála byť označená za čudáčku.

Vypozorovala som, že on je zas citlivý na „chudáka“. Necítila som sa často ako víťaz, ale keď sa mi to podarilo, stálo to zato. Som ja veru tiež riadna potvora. Prišla som, zastala medzi dverami a premerala som si ho odhora nadol a späť a zaintonovala: „Ty chudák…, ty chudák…,“ s dôrazom na poslednú slabiku.

Úžasne ma bavilo, čo to s ním robí. Stiekol okamžite z krvi a na lícach mu začali poskakovať sánkové kĺby, kostičky, raz jedna, raz druhá. To zrejme bojoval so svojím druhým ja, ktoré ma bolo ochotné okamžite zavraždiť. Stihla som sa vždy dostať do bezpečnej vzdialenosti, väčšinou ku dverám, a cítila som sa ako myš, ktorá brnká kocúrovi po fúzoch a pritom vždy mrštne odskočí a z bezpečia sa smeje tomu veľkému nemotornému kocúriskovi.

Že sa to raz neskončilo zle, môžem vďačiť vari svojmu pánbožkovi, ktorý ma skúša, ale zas nejakú náhlu katastrofu na mňa zatiaľ nezoslal. Vlastne to boli len také lokálne konflikty. Ten hlavný, s mamou, je oveľa zložitejší a pri jeho vytesňovaní zo svojho vedomia som bola ochotná za príčinu označiť jeho.

V podvedomí som na svoju mamu nedala dopustiť. No a keďže som to bola práve ja, koho psychika bola ešte nedovyvinutá, odniesla som to. Hlasový fond som mala vždy riadny. Čo do intenzity, zvládla by som aj operu. Môj otčim rád hovorieval: „Nevrešti ako taký vrešťan hrdzavý“ (opica).

Keď som to v slabej chvíli prezradila mojim synom, zdalo sa im to nesmierne duchaplné a zaskočilo ma, že u nich stúpli jeho preferencie. No ale vtedy v to leto, keď sme gazdovali sami, sme sa aj na Tehelné pole chodili spolu kúpať. Tak sme to my všetko stihli.

Išli sme vždy peši. Naťahovala som nohy, aby som mu stačila. Predbiehala som ho. A Mišo ma zakaždým diskvalifikoval. „Už bežíš. Ja kráčam,“ zdôvodňoval a cítil sa ako morálny víťaz. Milujem leto, vodu, slnko. Každý deň na plavárni mi pripadá ako týždeň.

Asi tým, že tam niet extra roboty. Mišo sa len opaľuje. Zásadne len pod sprchu a na slnko. Pláva ako sekera. Zvykne vykladať, že má ťažké kosti. Leto ubehlo. Prišla mama. Aj s čudným napätím. Nervozitou. „Ako sme len spolu vychádzali,“ nevedel ma Mišo vynachváliť. Ty si rušivý element,“ obracia sa na mamu žartom.

Mama sa cíti urazene. Trucuje. Radšej keby sa zamyslela. Uvedomujem si, že Mišo má pravdu. Opäť sme nepriatelia, keď bojujeme o jej priazeň. Zase nemôžem byť víťaz. Niekedy skrátka nemám právo. I keď si to zaslúžim. Naučila som sa s tým žiť, no trvalo to roky a za akú cenu...



Knihu Zázračné dieťa našej predajkyne Jely vydáme už túto zimu.

 

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems.

Web Analytics