Dokedy budú v našich mestách zbytočne zomierať ľudia?

[08. 02. 2015]

Dnes ráno o šiestej som sa ponáhľala na vlak do práce. Počas pätnástich minút rezkej chôdze v prítmí zasneženého mesta som premrzla na kosť. Mohlo byť tak 10 stupňov pod nulou. V mysli sa mi stále vynárala otázka – ako môžu ľudia, ktorí sú vonku, prežiť? Nemôžu! Jednoducho nemôžu! Dôkazom je aj Karol Bistiak, ktorého zamrznutého vytiahli pred Silvestrom z kanála na cintoríne v Liptovskom Mikuláši. Ktovie, koľko ľudí už takto pomrzlo túto zimu na Slovensku. Zdá sa, že možno ani nie sú. Pravdou však je, že sú, len sa o nich mlčí. Zomierajú bez povšimnutia, bez „zbytočného rozruchu“.

Radi posúdime človeka, ktorý nebol schopný dodržať všelijaké prísne nastavené pravidlá nocľahární. Už menej pritom myslíme na to, že alkoholiznus je choroba, z ktorej sa alkoholik sám, bez pomoci druhých nedostane. Že zohnať rontgen pľúc, či potvrdenie o bezinfekčnosti nie je pre človeka, ktorý možno ani nemá kartičku poistenca vôbec jednoduché. Že preukázať sa dokladmi totožnosti je pre mnohých ľudí bez domova nemožné, pretože im ich napríklad ukradli. Že prísť do nocľahárne až niekde na okraj mesta, najlepšie niekoľko kilometrov od všetkých obytných budov, je pre ľudí, ktorí sú často chorí, môžu mať rôzne zranenia alebo možno omrzliny, dosť náročné. Toľko podmienok a prekážok, aby mohol človek bez domova stráviť noc na posteli v miestnosti, kde spí množstvo ďalších chorľavých, kašľajúcich a chrápajúcich ľudí.

A pritom, už aj zákon priznal nevyhnutnosť nízkoprahových služieb, ktoré nekladú nesplniteľné podmienky. Aby mal každý, aj ten alkoholik, možnosť prekročiť prah takýchto zariadení a nemusel tráviť možno svoju poslednú noc niekde v mrazoch v kanáli. A keď tam príde, môžu ho podchytiť sociálni pracovníci, môžu začať s ním pracovať, pomôcť mu vybaviť doklady alebo ho napríklad povzbudiť, aby išiel na protialkoholické liečenie. Tam, kde takéto zariadenia existujú, praskajú vo švíkoch a vôbec nemajú problém naplniť (až preplniť) svoje kapacity.

Napriek tomu je nízkoprahových zariadení na Slovensku ako šafranu. Pravdepodobne by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Prečo? Prečo je nevyhnutné, aby v našich mestách zamŕzali ľudia preto, že nemajú kam ísť?! Odpoveď na túto otázku sa neskrýva len v tom, či máme v sebe dosť ľudskosti, aby sme pomohli tým, ktorí to potrebujú a mimochodom majú na to zo zákona nárok. Skrýva sa aj v tom, či sme dosť múdri na to, aby sme pochopili, že najefektívnejšie nastavená služba je taká, ktorá sa prispôsobuje potrebám človeka. Ak je to naopak, ak sa človek musí prispôsobovať službe, tak sa služba väčšinou míňa účinku. Človek ju nedokáže využiť, dlhodobo zotrváva vo svojich problémoch, ktoré sa len viac prehlbujú.

A preto, kým mestá nepochopia, že je nevyhnutné zriaďovať nízkoprahové zariadenia bližšie k ľuďom, ktorí ich potrebujú, budú v našich mestách zamŕzať ľudia ako pán Bistiak z Liptovského Mikuláša. Nech je jeho smrť v týchto mrazivých dňoch mementom a pohýňa k činom, ktoré zastavia takéto zbytočné zomieranie.

Nina Beňová, 5.2. 2015

 

Začiatok stránky

Web používa redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems.

Web Analytics