Bývanie, celoživotné bremeno?

[11. 01. 2017]

Slušne bývať chce každý, no pre väčšinu obyvateľov Slovenska je to namáhavá, celoživotná úloha. A pre tých, ktorí o domov už prišli, takmer nesplniteľná.

V zahraničí sa osvedčil systém, ktorý s vysokou úspešnosťou rieši bezdomovectvo prideľovaním nájomných bytov. Potvrdilo sa, že 80 až 97 percent ľudí si ich dokáže s pomocou sociálnych pracovníkov udržať, nájsť si prácu a opäť sa zaradiť do spoločnosti. Tento spôsob zároveň pomáha šetriť peniaze daňových poplatníkov. Čo by sa stalo, keby sme tento model zaviedli aj u nás a ľudí bez domova ubytovali v nájomných bytoch postavených z verejných peňazí? Sme schopní prekonať vžitý uhol pohľadu, že zatiaľ čo jedni namáhavo splácajú hypotéky, iní sa k bývaniu dostanú zdanlivo bezprácne? Sme schopní pochopiť, že v takejto situácii sa môže ocitnúť kedykoľvek ktokoľvek z nás? Sme schopní si uvedomiť, že aby sa situácia úspešne vyriešila, mali by obce a mestá s prispením štátu prioritne stavať a poskytovať nájomné byty? Tradícia, že akúkoľvek pomoc si treba zaslúžiť, je u nás hlboko zakorenená. Sme naučení myslieť v duchu príslovia Pomôž si sám, človeče, aj Pán Boh ti pomôže. Spoločnosť to vyžaduje aj od ľudí v núdzi a určuje aj to, ako si pomoc zvonka majú zaslúžiť. Prevláda pocit, že sa nesnažia dosť.

ÚSPORA VEREJNÝCH PEŇAZÍ

Princíp známy ako housing first (najskôr bývanie) alebo rapid rehousing (rýchle znovuubytovanie) úspešne funguje v USA, Fínsku, Nórsku, Írsku či Rakúsku a najnovšie sa rozbieha aj v Brne. To, čo by sa na prvý pohľad mohlo zdať ako mrhanie verejných peňazí, ich napokon ušetrí. „Jedným zo základov tohto prístupu je, že ľudia bez domova nedostanú byty zadarmo, podpisujú štandardnú nájomnú zmluvu a platia primerané nájomné,“ hovorí Beňová z nášho združenia Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota bene. „Pri adekvátnej podpore by boli schopní udržať si bývanie v štandardnom verejnom nájomnom byte, keby také boli k dispozícii. Ale nie sú. Preto musia napríklad naši predajcovia bežne dávať na bývanie v komerčných ubytovniach 70 až 80 percent svojho príjmu, hoci ide o nekvalitné, stiesnené bývanie, z ktorého ich môžu každú chvíľu vyhodiť.“ Ak ich zbavíme stresu okolo bývania, dáme im priestor, aby si riešili ďalšie vážne problémy, spojené s dlhodobým životom na ulici. A to, čo by sa na prvý pohľad mohlo zdať mrhaním verejných peňazí, ich napokon ušetrí. Je to skutočné riešenie pre ľudí bez domova aj pre samotnú spoločnosť.

OHROZENÉ SKUPINY

Strata bývania pritom dnes nehrozí len osamelým dôchodcom, nezamestnaným či mladým rodinám. Skupina s neistým či neprimeraným bývaním je oveľa väčšia. Patria do nej podľa Európskej typológie bezdomovectva a vylúčenia z bývania ľudia, ktorí majú nízky príjem, ale veľmi vysoké náklady na bývanie, ľudia, ktorí majú dlhy, exekúcie, sú neplatiči, obete domáceho násilia, ľudia, ktorí bývajú v budovách v zlom technickom stave, v nedôstojných podmienkach, majú obmedzený prístup k vode, elektrine a podobne.

Asi osem percent obyvateľov Slovenska (približne 430 tisíc ľudí) dáva podľa tohtoročnej správy Inštitútu pre výskum práce a rodiny a štatistiky Európskej únie o príjmoch a životných podmienkach na bývanie viac ako 40 percent svojich výdavkov, hovorí Beňová. Približne 6 percent obyvateľov na Slovensku má nedoplatky na hypotékach alebo dodávkach energie a takmer 40 percent žije v preplnených domácnostiach. „Spolu s Chorvátskom máme v Európskej únii najviac mladých dospelých do 35 rokov, ktorí bývajú s rodičmi.“ Všetci spomenutí by potrebovali cenovo dostupné bývanie. V roku 2015 sa však na Slovensku postavilo iba 339 verejných nájomných bytov. Tie tvoria len tri percentá všetkých bytov a domov na Slovensku. „Tento fakt je alarmujúci,“ hovorí Beňová. „Znamená to, že na Slovensku cenovo dostupné bývanie takmer nemožno získať.“ Ľudí bez domova pritom prudko pribúda. Šanca, že by domov opätovne získali, je podľa Beňovej veľmi malá. „Pre väčšinu z nich sa bezdomovectvo stáva doživotnou skúsenosťou a na ulici sa nedožijú ani 50 rokov.“

BÝVAŤ LEN VO VLASTNOM?

Sociálne bývanie nie je určené len pre najchudobnejších, hoci na Slovensku ho tak vnímame. „Podľa súčasných predpisov by malo byť dostupné aj pre domácnosti s príjmom, ktorý sa blíži strednému príjmu. V skutočnosti ide o štandardné nájomné byty. Ako sociálne sa označujú preto, že na ich výstavbu sa prispelo z verejných zdrojov,“ hovorí sociologička Zuzana Kusá zo SAV. Na Západe, v Nemecku či Rakúsku veľká časť ľudí žije v prenajatých bytoch (18 až 60 percent). Vo Viedni, dlhodobo jednom z miest s najlepšou kvalitou života na svete, žije v nájomných bytoch až okolo 80 percent obyvateľov, z toho asi 55 percent vo verejných nájomných bytoch. Na rozdiel od nás, kde viac ako deväť z desiatich bytov obývajú ich vlastníci, na západe nepovažujú bývanie v podnájme za niečo dehonestujúce. Bez vlastného domu či bytu sú nezávislejší, pružnejší pri hľadaní práce. Peniaze, ktoré by použili na kúpu bytu, môžu využiť napríklad na podnikanie a nemusia žiť 30 rokov v strese, či budú mať na splátky hypotéky. Na Slovensku sme tieto výhody zatiaľ nedocenili. Kusá hovorí, že bývať vo vlastnom sa u nás stalo životnou métou, pre ktorú sú mnohí ochotní prinášať veľké obete. Považuje sa to za odraz osobného úspechu aj postavenia v spoločnosti.

NAŠA TRADÍCIA

„Sme národ, ktorý má súkromnovlastnícke túžby vo svojich tradíciách,“ konštatuje Kusá. Ešte pred druhou svetovou vojnou bolo Slovensko jednou z najvidieckejších krajín v Európe. Väčšina ľudí bývala v rodinných domoch, ktoré im patrili. „Veľká chudoba nútila rodiny, aby jednu chalupu súčasne obývalo viac generácií. Jedinou cestou k vlastnému bývaniu bola emigrácia za prácou.“ Cez vojnu Slovensko prišlo o veľkú časť svojich typických drevených domov. Do verejnej výstavby, ktorá by dramatickú stratu mohla zmierniť, sa však prvých dvadsať rokov po vojne investovalo málo. „Na dedinách sa však horúčkovito stavalo, hoci stále viac ľudí pracovalo v mestách a denne dochádzalo. Stavalo sa svojpomocne, aj z provizórnych materiálov, lebo potreba vlastnej strechy nad hlavou bola obrovská,“ hovorí Kusá. Meniť sa to začalo až koncom 60. rokov, keď sa štát výraznejšie pustil do výstavby bytov. V 70. a 80. rokoch sa zameral na rýchlu výstavbu panelových sídlisk, v ktorých je dodnes najviac bytov na Slovensku. Vhodných kandidátov na bývanie vyberal štát a obce, uprednostňovali sa napríklad mladé rodiny. „Istý vplyv na to mali aj podniky, ktoré si bytmi a ponukou ubytovania na ubytovniach a slobodárňach chceli pritiahnuť nových zamestnancov.“

Ani nové sídliská však nestačili pokryť dopyt. Slobodní a ľudia, ktorí nepracovali v priemysle či na strategických pozíciách, čakali na byt aj viac ako päť rokov. A mnohí z tých, ktorí sa k štátnym či družstevným bytom dostali, si túžili zvýšiť prestíž bývaním vo vlastnom dome. Po páde totalitného režimu v 90. rokoch sa začal masívny prevod bytov do súkromného vlastníctva. Mestá ich museli ponúknuť na odpredaj vtedajším užívateľom, ktorí ich získavali za nadobúdacie ceny, od ktorých boli odrátané už uhradené splátky. Tie boli omnoho nižšie, ako trhová hodnota bytov. „Verilo sa, či skôr zavádzalo, že odpredaním bytov ich súčasným užívateľom sa vytvorí trh a vyrieši sa bytový problém,“ hovorí Kusá. Výrazne sa tak znížil počet ná- jomných bytov. Štátna podpora pre výstavbu nových sa vnímala ako pozostatok socializmu, a preto sa na čas úplne zastavila. Nedostatok príbytkov v porovnaní s počtom obyvateľov je na Slovensku veľmi výrazný. Dnes máme na tisíc obyvateľov len 321 bytov (CenzusHub 2), čo je najmenej spomedzi všetkých európskych krajín. Byty sú zároveň pridrahé. Pre mnohých to znamená, že musia zabudnúť na samostatné bývanie a zostávajú v bytoch, kde znova spolu žije viac generácií, či deliť sa o bývanie s cudzími ľuďmi.

STRES Z BÝVANIA

Spoločenský tlak na vlastné bývanie pri nedostatku cenovo dostupných, kvalitných bytov vyvoláva u ľudí stres. Mesto Bratislava, v ktorom žije takmer 473-tisíc ľudí, vlastní len 869 nájomných bytov vo viacerých mestských častiach. Hovorkyňa magistrátu Ivana Skokanová potvrdila, že žiadateľov o obecný byt je až 900. „V bytoch bývajú kompletné rodiny, osamelé matky s deťmi, odchovanci detských domov, matky z krízových centier, z ubytovní, ale máme aj jednočlenné domácnosti. Na byt sa čaká asi päť až šesť rokov,“ povedala Skokanová. Nájomné zmluvy mesto uzatvára najviac na dva roky, ale môže ich opakovane predĺžiť.

Magistrát tvrdí, že žiada štát o dotácie na výstavbu sociálnych bytov. Naposledy ich pribudlo 48 v bytovom dome v roku 2014. Teraz mesto stavalo náhradné nájomné bývanie pre ľudí z bytov, ktoré vrátili pôvodným majiteľom, čo malo zabezpečiť do začiatku tohto roka. Kusá hovorí, že mestá, vrátane Bratislavy, žiadajú o príspevky na obstaranie nájomných bytov menej často, ako by mohli. Alebo dokonca vôbec. Cenovo dostupné nájomné byty – nie len pre ľudí v núdzi – by pomohli znížiť stres z bývania aj zvýšiť zamestnanosť. Ľudia by mali lepšiu možnosť presunúť sa do oblastí, kde je väčšia ponuka práce. Aby sa ná- jomné byty mohli účinne využiť v boji proti bezdomovectvu, je dôležité zásadne zmeniť myslenie – nesústreďovať sa na to, kto si pomoc „zaslúži“, ale kto ju potrebuje. 

Sociálne bývanie šetrí verejnú kasu

V Brne, kde v prvej fáze ubytovali 50 rodín, takto ušetria výdavky spojené s bývaním v ubytovniach a azylových domoch (13 500 českých korún ročne na domácnosť v prvých troch rokoch a 20 250 vo štvrtom a ďalších rokoch). Ľudia v dôstojnom a stabilnom bývaní sú zdravší a vyrovnanejší, čím sa ušetria výdaje na zdravotníctvo aj na stabilizáciu rodinnej situácie. Deti v náhradnej starostlivosti sa budú môcť vrátiť k svojim rodinám, čo ušetrí asi 180 miliónov korún ročne. Očakáva sa aj zlepšenie školskej dochádzky, sociálnej aj ekonomickej integrácie ľudí v bytovej núdzi, zníženie nezamestnanosti (možná úspora až deväť miliónov korún na osobu), zní- ženie kriminality (náklady na jedného väzňa sa odhadujú na 310 000 korún ročne) a úspory v ďalších oblastiach, kde majú ľudia bez domova problémy. Zdroj: Platforma pro sociální bydlení

Text: Anna Egrmanová