Bezdomovci a mobily

[20. 01. 2009]

Bolo to niekedy pred dvoma, možno tromi rokmi. Bezdomovec Jaro, jeden z predajcov časopisu Nota bene, stál pred Tescom.

V jednej ruke držal kôpku časopisov a druhou rukou si pridržiaval pri uchu mobil.

Telefonoval.

Práve som vychádzal z obchodu, keď som si všimol dve dámy, ktoré Jara pozorovali.

„Všímaš si?“ upozorňovala jedna druhú.

„Vraj bezdomovec. Hrá sa na chudáka a pozri ho, má mobil.“

Jaro dotelefonoval a pokračoval v predaji časopisu.

„Komu tak mohol telefonovať?“ nemala pokoj druhá. „A čo?“

Keď som si po nejakom čase zohnal mobil aj ja, pravidelne som sa stretával s podobnými názormi.

Podaktorí mi jemne naznačovali, že je to mierne povedané čudné, keď jeden, čo je doslova odkázaný na pomoc iných, máva mobilom.

A boli aj takí, čo mi to surovo hodili do tváre.

„Chodíš ako vandrák, nemáš strechu nad hlavou, ale máš mobil!“

Ba boli aj takí, čo si mysleli, že až tak zle na tom nie som, keď si môžem dovoliť mať telefón, a dokonca ešte aj časopis odo mňa odmietli kupovať.

Bývali sme vtedy piati s vedomím majiteľa domu na jednom pôjde.

Platili sme desať korún na noc a zametali sme v dome i pred domom, vymaľovali sme mu byt, ba dokonca Jana mu prala a sem tam aj uvarila.

Bola noc, mohlo byť tak pol jednej, keď nám Stano skolaboval.

Mal odjakživa slabé srdce a brával aj lieky, ale vtedy nijaké nemal.

Keď sme mu nedokázali pomôcť, Jaro chytil svoj mobil a zavolal záchranku.

Behom desiatich minút prišli.

Stana zobrali do nemocnice, kde ho nakoniec postavili na nohy.

Žije vďaka mobilu.

Keď Majke umierala stará mama, akýsi príbuzný jej zavolal na mobil, že ju chce ešte starká vidieť.

Poskladali sme sa Majke na cestovné a ona išla.

K starkej prišla včas.

Na smrteľnej posteli starká odkázala Majke svoj byt.

Pred svedkami, aj pred závistlivým príbuzenstvom.

Nebyť mobilu, Majka by ešte stále bola bezdomovkyňou.

Keď Alena po rozvode prišla o ubytovanie, ktoré spolu s manželom mali u jeho rodičov, stala sa z nej bezdomovkyňa.

Nemala kde bývať, tak prišla medzi nás.

Jej deti, ktoré nadovšetko ľúbi, ostali u bývalej svokry, pretože kvôli bývaniu boli prisúdené otcovi.

I deti majú rady svoju matku, ale jediný styk medzi ňou a deťmi je cez mobil.

Volajú si aspoň raz do týždňa.

Už päť rokov sa súdim o svoj majetok, ktorý mi bol nespravodlivo zhabaný.

Absolvoval som pre rôzne odročenia či odvolávania dvadsaťjeden súdnych pojednávaní.

Advokát, ktorý cíti v spore peniaze, ma veľkodušne obhajuje predbežne zadarmo, ale jediný kontakt, ktorý mi umožňuje s ním styk, jediná možnosť sledovania celého procesu, je mobil.

Človek, ktorý má svoj domov, má adresu.

Mesto, ulicu, číslo domu.

Je to jeho istota.

Človek, ktorý domov nemá, ale aspoň nejakú istotu chce mať, má aspoň ten mobil.

Je to istota pre prípad, že by sa nutne potreboval s niekým spojiť, istota pre prípad, že by sa niekto chcel spojiť s ním.

Nemajte nám tie mobily, prosím, za zlé, veď koniec - koncov vždy ide o ten najstarší typ, ktorý dnes kúpite už za babku.

A hovory?

Tie veru redukujeme na minimum.

A pokiaľ by vás urážal fakt, že ten mobil nemáte len vy, ale aj obyčajní bezdomovci, vedzte, že práve pomocou mobilov snažia sa tí nešťastníci udržiavať (i keď často bezvýsledne) vzťahy so
svojimi.

Nezazlievajte im to a povzneste sa nad to.

JÚLIUS,
ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA