Anjel Dáša

[19. 06. 2009]

Dagmar Ferenčíková je Rómka, ale najmä energická žena, ktorá je dôkazom, že nielen "bieli" neustále pomáhajú Cigánom.

Ona už roky pomáha bratislavským bezdomovcom a s priateľom Mariánom, tiež Rómom, dokonca občas sponzorujú akcie ľudí bez domova.

V drvivej väčšine Nerómov.

Okrem toho robí asistentku pre rómske deti v škole v Podunajských Biskupiciach, študuje na vysokej škole sociálnu prácu a vychováva jedenásťročného syna Ivana.

Vždy som chcela robiť s ľuďmi a pomáhať im mi pripadá samozrejmé, " hovorí tridsaťpäťročná Dáša hľadajúc odpoveď na otázku, prečo pomáha.

Potom sa zamyslí a dopovie:

"Nikto nikdy nevie, ako a kde skončí, preto netreba zabúdať hlavne na to, že sme ľudia a musíme si pomáhať.

Veď nakoniec odídeme z tohto sveta všetci rovnako a je jedno, či sme boli chudobní alebo bohatí. "

Tak ju to učil otec.

Cesta k tomu, čo robí, nebola síce priamočiara, ale túžba bola silná 

Dáša je vyučená v odbore kuchár-čašník a dlhé roky sa touto profesiou aj živila.

"Stále ma to však neuspokojovalo, preto som sa v tridsiatke prihlásila na vysokú školu a začala študovať v Spišskej Novej Vsi.

Preto tak ďaleko od hlavného mesta, lebo tam otvárali odbor sociálna a misijná práca v rómskych komunitách, " vysvetľuje. 

Práca čašníčky, žiadne úľavy od šéfa či kolegyne, výchova malého syna, do toho pravidelné šesťhodinové cestovanie cez celú republiku - Dáša to vydržala dva roky.

"Viac som nevládala, " priznáva dnes. To však neznamená, že sa svojho sna vzdala. . .

V TERÉNE
Novým začiatkom bol inzerát na internete - organizácia, ktorá vydáva časopis Nota Bene, hľadala streetworkerov, ľudí na prácu s bezdomovcami v teréne.

Na pohovore dostala od šéfky Sandry Tordovej aj otázky typu, prečo chcete pomáhať ľuďom bez domova?

či nehnusia sa vám bezdomovci?

Dáša si už dnes, po troch rokoch, nepamätá, čo presne odpovedala, ale musela byť presvedčivá, lebo miesto získala.

A potom prvá služba v teréne.

V kancelárii uvarili čaj a kávu, zbalili keksíky a obväzy a spolu s kolegom vyrazili.

Cieľ - známe miesta, kde sa zdržiavajú bezdomovci.

Hlavná stanica, Námestie SNP, Kamenné námestie. . .

Vytipovať bezdomovcov, prihovoriť sa im, ponúknuť teplý nápoj na prelomenie ľadov a potom aj pomoc.

"Samozrejme, že som mala obavy, " spomína Dáša Ferenčíková a vysvetľuje, čoho sa bála najviac: že osloví niekoho, kto bezdomovec nie je, a ten sa urazí.

A ešte opilcov a agresívnych, ale pri tých sa utešovala, že využije skúsenosti čašníčky, ktorá to s opitými musí vedieť.

Často sa jej aj kolegom počas služby stávalo, že ľudia hovorili: Nie, nie, my nie sme bezdomovci.

Tak si aspoň dajte čaj, ponúkala Dáša a po šálke čaju sa dozvedela celý príbeh o rokoch bez strechy nad hlavou.

Úlohou streetworkerov je predovšetkým, aby najmä v zime pomohli starým a chorým dostať sa do tepla útulku, aby pomohli ľuďom pri návšteve lekára, lebo neumytého bezdomovca bez sprievodu hocikto neošetrí, a tiež na úradoch vybaviť doklady.

Často potom od nich počúvala - aha, ide náš anjel Dáška.

VEĎ JE TO ČLOVEK!
Nikto z bezdomovcov Dáši nikdy nevynadal do Cigánok, nebol na ňu agresívny.

Skôr naopak - ešte aj Didi, jej rovesník, ktorý žil roky na ulici, ale bol aj vo väzení za ublíženie na zdraví, sa pri nej zmenil na ochranárskeho džentlmena, s ktorým sa dalo porozprávať o všetkom.

"Didi umrel, " hlásili jej, keď ho hľadala na známom mieste.

Zomrel zo dňa na deň a Dáša sa vtedy neubránila plaču.

"Pri tejto práci je však najdôležitejšie nepodľahnúť spasiteľskému syndrómu, nemôžete zachrániť všetkých.

Ak to nedokážete, zničí vás to, " hovorí.

Po mesiacoch práce na uliciach začala Dáša robiť aj v nocľahárni pre bezdomovcov Depaul.

A hoci jej hlavná práca je teraz v škole v Podunajských Biskupiciach, v piatok a cez víkendy, keď je syn Ivan u svojho otca, tam chodí takmer pravidelne.

Aj pri našej návšteve si do kabely zabalila doma pečený koláč.

Nemusela by, ale nedá jej to, vie, že mnohým zo stálych obyvateľov nízkoprahovej nocľahárne, s ktorými sa dôverne pozná, padne dobre. . .

Režim v útulku je prísny: otvára sa o pol siedmej večer, každý dostane svoje vrece s dekou a plachtou, teplú a hustú polievku.

Prichádzajú ľudia poznačení životom na ulici.

Na duši aj na tele, trápia ich obličky, pľúca, nohy. . .

Niekedy pracovníci privezú do útulku človeka pocikaného a pošpineného, ktorý nevládze chodiť.

"No a tých treba bez veľkých rečí vyzliecť a poumývať - o tom tá práca je, " hovorí Dáša a na otázku, či s tým nemá problém, sa udivene pýta: "Prečo?

Samozrejme, občas sa mi od zápachu obráti žalúdok, ale je predsa normálne, že človeku treba pomôcť.

" Do útulku s Dášou občas zájde aj syn Ivan a automaticky pomáha ľuďom rovnako ako mama - napríklad chorým pri holení.

"Je medzi nimi toľko úžasných a dobrých ľudí, nedajú sa všetci hádzať do jedného vreca, rovnako ako Rómovia, " hovorí Dáša, keď sa v nocľahárni prechádza medzi ležadlami, aby sa pristavila pri každom, kto sa chce porozprávať.

Lebo najviac pomáha obyčajné povzbudenie.

"Viete, aké bývajú v útulku akcie, ako sa vedia zabávať, spievať, tancovať?

Na tie by som zavolala všetkých, ktorí nad ľuďmi bez domova ohŕňajú nosom, " rozohňuje sa Dáša.

Ako symbol vyznieva fakt, že podobná akcia, aj novinármi sledovaný prvý ples bezdomovcov jej priniesla terajšieho partnera.

Rómsky hudobník Marián Baláž hral na plese, slovo dalo slovo a odvtedy sú s Dáškou spolu.

A ona je nadšená.

Doteraz vraj nikdy nemala za partnera Róma a nikdy nezažila, že si dvaja môžu rozumieť, aj keď si nič nepovedia alebo, naopak, keď si to povedia až príliš temperamentne.

PANI ASISTENTKA
Počas pracovného týždňa sa Dagmar Ferenčíková, dobrá duša z útulku, mení na pani asistentku alebo pani Dášku - tak ju oslovujú deti v škole, kde už druhý rok robí rómsku asistentku.

Počas vyučovania je pravou rukou učiteľky, kontroluje, či žiaci sledujú vyučovanie, majú otvorené učebnice, vysvetľuje slabším žiakom, je sprostredkovateľom medzi školou a rodičmi.

Jej práca sa prejavuje najmä na dochádzke - rómske deti chodia do školy radšej, lebo vedia, že tam majú staršiu spolužiačku, ktorá rozumie ich jazyku, hoci plynulo ním nehovorí.

"Niekedy si pripadám ako bacharka, keď ma volajú do triedy urobiť poriadok, " smeje sa Dáška, ktorú pravidelne cez prestávku obstúpi kŕdeľ počerných detí, ktoré ju milujú, aj keď na ne občas nakričí.

Ale rozpráva im aj o tom, aby boli hrdé - na svoju históriu, veď medzi nimi je toľko úspešných osobností z rôznych oblastí života: poslancov, spisovateľov, redaktorov, učiteľov, športovcov, duchovných, umelcov a tanečníkov.

A voľakedy?

To boli Rómovia zruční remeselníci a na ich príchod čakala celá dedina.

Možno preto ju prijali nielen deti, ale aj ich rodičia.

Pre prácu asistentky začala Dáša opäť študovať - na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.

A aký má sen?

O pár rokov by si chcela založiť občianske združenie zamerané na pomoc Rómom.

Na podporu ich vzdelávania, ale aj s právnym, psychologickým a so sociálnym poradenstvom.

Kým sa jej sen uskutoční, zostáva dobrým anjelom pre bezdomovcov aj rómske deti.

A aj ona má svojich anjelov - nevie si vynachváliť, aká ústretová a ľudská je k nej riaditeľka školy, často jej pomáha aj so súkromnými problémami.

A jedným dychom spomína aj svojich priateľov - akoby sa jej všetko, čo dá iným, vracalo znásobené späť - a pri tom nejaké delenie na bielych a tmavých neplatí.

Pomáha predovšetkým človek človeku. . .

Anjel Dáša
Autor: ZUZANA LAJDOVÁ
Strana: 40, 41
Číslo: 25/2009
Nadpis: Anjel Dáša
Datum: 2009-06-16
Zdroj: Slovenka