Z archívu NOTA BENE: Domov v zátoke
Láka ich pokoj a sloboda na vodnej hladine. Stretávajú sa na Dunaji, len občas si z neho odskočia splaviť inú rieku, oboplávať ostrov v mori alebo členité škandinávske pobrežie.
Drevená lodenica v bratislavskej Karloveskej zátoke vás pri vstupe privíta vrzgotom schodov a teplom vo vyhriatom podkroví, ktoré dobre znášajú len rady skriniek jednotlivých členov. Dnes je svedkom živej hudby a rozhovorov znejúcich vo vzduchu zlatej hodinky.
Bar na poschodí s drevenými trámami, ktoré nesú mená všetkých významných členov, vlajky spriatelených klubov a Medzinárodných dunajských plavieb, takzvaných „tidiek“ (od Tour International Danubien), je však prázdny. Vrava sa nesie zo záhrady pod ním. Prehlušila aj špliechanie vody a buchot kajaku, ktorý niekto práve vyťahuje z vody.
Štyri generácie
Mesiac pred deväťdesiatym výročím jej otvorenia sa tu stretávajú štyri generácie vodákov Kanoistického klubu Karlova Ves (KKKV). Za tie roky sa lodenica skoro nezmenila. Pod názvom Kajak Klub Pressburg začala fungovať 14. júla 1935. Podľa súčasného predsedu KKKV Milana Mráza to bola veľká sláva.
Dokazuje to aj úryvok článku z bratislavského vydania denníka Volkstimme. „V predvečer otvorenia sa po súmraku plavilo dolu Dunajom až na Lido 40 člnov s lampiónmi a zaujalo pozornosť celej Bratislavy,“ píše sa v ňom. „Boli tu rôzne tanečné súbory, hudba, príhovory starostov a mnoho ľudí,“ dodáva Milan.
Lodenicu si vodáci postavili svojpomocne, a to aj zo šalungu zo stavby Mladej Gardy. Na kúpu materiálu vyhlásili zbierku, v ktorej predávali malé lístky, podobne ako keď dnes za príspevok dostaneme žltý narcis, bielu pastelku či modrý gombík.
Slováci, Maďari aj Rakúšania sa však s cieľom splavovať rieku stretávali už skôr. Aj keď ich klubovňu by ste vtedy našli prevažne vonku či v krčme. Ako dlho to trvalo, ostáva nejasné. Prvá zmienka o lodenici pochádza zo zápisnice zo 17. novembra 1932. Celkom symbolicky, keďže splavovanie pre Milana znamená predovšetkým voľnosť. „Je to taký vander na vode, ktorý dáva neskutočnú slobodu,“ hovorí o čase strávenom v kajaku.
Plaví sa s ním do zátoky, na Dunaj aj proti jeho prúdu. Raz ročne sa s partiou ôsmich až desiatich kamarátov vydajú na more. Tohtoročný juniáles je pre nich aj rozlúčkou pred desaťdňovou plavbou pozdĺž švédskeho pobrežia.
Zaparkuješ, kde sa ti páči
Do Milanovej skupiny patrí aj sociálna pracovníčka OZ Proti prúdu Barbora Žiaranová a jej muž Vlado. Spolu precestovali Korziku, Sardíniu, Nórsko a grécke ostrovy Thassos, Milos či Lefkada. Kajaky nabalia na príves a minibusom sa dopravia na miesto. „Väčšinou oboplávame nejaký ostrov, a keď je príliš veľký, vytýčime si inú trasu,“ hovorí Milan. „Zaparkujeme, kde sa nám páči, a spíme na pláži.“ Na Dunaji by to bol väčší problém. V minulosti, keď Milan ešte ako člen Telovýchovnej jednoty Vinohrady chodil na „tidku“, bolo spanie veľkým problémom.
„Kedysi splavovalo okolo tisíc ľudí, dnes je to už len stovka.“ Ide o dvojtýždňové splavy z Ingolstadtu cez Linz, Viedeň, Bratislavu a Budapešť až po Moháč alebo Belehrad. „Trasa je dlhá vyše dvetisíc kilometrov a ide sa takpovediac na štafetu,“ spomína Milan s trochou melanchólie v hlase. Až do delty Dunaja sa mu na rozdiel od kamarátov zatiaľ dostať nepodarilo. „Pred dvomi rokmi sa jeden z nás, Pišta, vybral až tam malou pramičkou. Trvalo mu to asi dva mesiace.“
Podľa Milana sú vodáci z KKKV ako turisti. Zorganizujú si maratón, turistiku aj zábavu, no všetko robia najmä pre radosť. „Málokde to tak býva, ale u nás sa zachovali klubové štvrtky. Často sa zíde kapela – basa, harmonika, klarinet, a do polnoci vyhrávajú.“ Milan prišiel do lodenice prvýkrát pred 45 rokmi. Klubové štvrtky vtedy už bežali. Tradícia vznikla celkom logicky. Ľudia sa stretli, aby sa dohodli, kam pôjdu cez víkend. Objednali si loď, na ktorú naložili tie svoje, vyviezli sa do Viedne, a do nedele sa stihli vrátiť.
Tu sa kluby nestriedajú
Na to, čo ho priviedlo k vodáctvu, si Milan pamätá celkom presne: pioniersky tábor v Jahodnej. „Ako decká sme tam mali k dispozícii gumové člny, a tak sme sa motali po Malom Dunaji. Tak sa mi to zapáčilo, že keď som prešiel na strednú školu, hneď som hľadal nejaký klub.“
Do lodenice prišli dvaja kamaráti. Vydržal iba Milan. Pri otázke, či išlo o túto lodenicu v Karloveskej zátoke, sa smeje. „To nie je ako v hokeji, kde hrajú dva roky za jeden klub, dva roky za druhý. Tu sa kluby nestriedajú.“
Podľa Milana a Borky medzi lodenicami neexistuje ani súťaženie. Ich vzťahy len občas okorení dobre myslená závisť. „Keď na sociálnych sieťach vidíme, akú rieku dali a kde zase boli,“ vysvetľujú. Barbora dodá, že „je v tom občas aj krajší pozemoček“, čím naráža na susedov z klubu Tatran, ktorým sa o pozemok stará správca. Borka, ako ju všetci volajú, sa do KKKV dostala vďaka manželovi. „Áno, sťahovala som sa. Pôvodne som chodila do KVŠ (Klubu vodných športov) v Karlovej Vsi. No nebude predsa jeden z nás chodiť sem a druhý inde.“ Milan približuje, že skupiny sa vytvárajú prirodzene, aby to ľuďom vyhovovalo mentálne aj fyzicky. „Keď je v nej veľký športovec, odbehne, ponaháňa kilometre, no väčšinou splavujú vyrovnané partie, ktoré si na seba zvykli. Neznamená to však, že sú z jedného klubu.“
Poznajú sa medzi sebou natoľko, že si posielajú pozvánky. Obmedzením je len kapacita autobusu a to, kto vie ako jazdiť. More či divokú vodu preferujú menšie skupinky. „Viac ako deväť ľudí do minibusu neberiem, inak sa všetko naťahuje, spomaľuje a komplikuje sa aj bezpečnosť na vode. Pri deviatich ľuďoch nemáme problém prespať na pláži ani sa zbaliť za pár minút.“ Pri splave Malého alebo veľkého Dunaja je to však jedno. Na vode sa vytvoria skupinky, ktoré sa bližšie poznajú, idú po štyroch až piatich, na konci sa stretnú alebo si nájdu miesto na prespatie. „Niektorí majú na dunajských plážach dokonca svoje stále miesta,“ dodáva Borka.
Sezóna nikdy nekončí
Vodácky klub vnímajú ako strechu nad hlavou. Stretávajú sa na vode, na turistike, pri bežkovaní či v krčme. Nováčik môže prísť kedykoľvek. „V októbri si zamkne Dunaj a o dva týždne pôjde na Mikulášsky splav,“ smeje sa Milan na tom, že ani zamknutie sezóny nie je doslovné. Vo februári pokračujú extrémnym zimným splavom. „Pamätám si, že sme na vode boli aj s kryhami, len z roztopaše, zažiť, aké to je,“ spomína Borka na časy pred tridsiatimi rokmi. „Ako niekto múdry povedal, dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš,“ reaguje Milan.
V posledných rokoch vníma Barbora rastúce možnosti. Na rieke je viac paddleboardov a packraftov. „Je to ako elektrický bicykel. Otvorilo to ľuďom možnosti a je super vidieť, ako sa z toho tešia,“ konštatuje. „Kajak alebo kanoe to nenahradí,“ skáče jej do reči Milan. Oni si typ lode vyberajú podľa trasy. „Na Dunaji a Malom Dunaji je pohodlnejšie kanoe. Je rýchle a s parťákom je fajn,“ zhodujú sa. Samozrejme, závisí to aj od partie. Vždy sa však snažia zobrať aj začiatočníkov. Či už známych alebo neznámych. „Naposledy sme mali so sebou chalana, ktorý večer nahlas rozmýšľal o tom, či bude rýchlejší, keď si bude prehadzovať pádlo zo strany na stranu,“ spomína Milan.
Krátko predtým totiž Borka utrúsila, že na vode hneď vidieť, kto je nový. Prehadzuje si totiž pádlo. Skúsenejší kormidelník vie, že ho treba držať na jednej strane. V eufórii sa hneď stavili. Ráno pripravili stometrový okruh a rovnaké lode, aby sa nikto nemohol vyhovoriť, a do cieľa postavili fotografov. „Tri, dva, jedna, štart!“ znelo na Dunaji. „Borka si išla svojím tempom a on, premotivovaný, nedržal pádlo za hrušku, ale za rúčku, takže nevedel, kde mal list. Zabral trikrát do každej strany a prevrátil sa,“ približuje Milan s úsmevom.
Preteky sa skončili po pätnástich metroch. Barbora sa otočila a spýtala, či je taký gentleman, že ju nechal vyhrať a radšej sa hodil do vody. Situácia však všetkých zamestnala natoľko, že im prevrátená loď takmer uplávala, lebo pri sebe nemali „hádzačky“. Hoci sa strhla panika, všetci to v zdraví zvládli. Poučením bolo okrem správneho pádlovania aj neobracať prevrátenú loď na vode, aby ju udržala vzduchová bublina, ktorá sa v nej vytvorí.
Strata pôdy pod nohami
Mladých je však podľa Milana na vode málo, napriek tomu, že im lodenice ponúkajú zázemie aj materiál. Niektorí prídu, zoberú si kajak a splavia Dunaj po Devín a späť každý deň, no veľa z nich to nezvládne. „Často skončia po prvom splave,“ konštatuje. Čo je za tým, však iba háda: „Či už čas, klubový život alebo to, že sem-tam potrebujeme aj spoločnú brigádu?“ Podľa Barbory ide aj o trpezlivosť.
Dať čas a priestor nielen športu, ale aj vytvoreniu väzieb a kolektívu. „Nováčikovia sú väčšinou starší alebo deti vodákov.“ Zmeny si uvedomuje aj fotograf Matej, ktorý túto reportáž pripravil vizuálne. Na vode vyrastal a jeho deti ju majú rady, no nevyužijú každú možnosť spustiť loďku na vodu. „My sme šli vždy, keď sa dalo,“ spomína. Na prípravných tréningoch za to zbierali body. „Kto ich mal najviac, mohol si vybrať loď, keďže ich vtedy nebolo dosť pre každého.“
V KKKV nefunguje dorast a „vodáci turisti“, ako sa nazývajú, nemajú kapacity sa prišelcom zvonku adekvátne venovať. Úlohu prebral KVŠ Karlova Ves. V roku 2019 ho zrekonštruovali a je otvorený pre širokú verejnosť. Každý utorok si tam ktokoľvek môže vyskúšať splavovanie. KKKV pravidelne organizuje detské splavy aj splavy pre slabozraké deti, pre ktoré je pocit straty pevnej pôdy pod nohami výzvou.
Lodenica je navyše spolu s Tatranom národnou kultúrnou pamiatkou. Chráni ju to pred nechcenými zásahmi, no čiastočne to aj obmedzuje možnosť rekonštrukcie. Akékoľvek opravy by totiž museli presne kopírovať jej pôvodný vzhľad. Členovia klubu riešia všetko potrebné vo voľnom čase. „Keď unikal plyn, potrubie sme vykopali a hľadali, odkiaľ to ide,“ približuje Milan ako klubový predseda. Výkop aj komunikácia s úradmi zabrali veľa času. Na druhej strane však tí, ktorí v lodenici trávia najviac času, už z vrstvy prachu na kajakoch vedia, kto sa tu koľko neukázal.
Páčil sa vám tento článok? Ak bude mať možnosť, kúpte si aj výtlačok aktuálneho čísla. Čakajú vás hodnotné témy v peknom sviežom dizajne a dobrý pocit z toho, že ste niekomu pomohli dostať sa z ulice.
Mapu predajných miest Nota bene nájdete tu.