Príbeh predajcu: Druhý domov

Pavel Kužiak je zahraničný Slovák. Pochádza z dediny Aradáč v srbskej Vojvodine, kde žije početná slovenská menšina. Na Slovensku je viac ako dvanásť rokov. Posledných deväť predáva NOTA BENE pred Kauflandom v Piešťanoch.

Pred časom vyhral miestnu anketu o najobľúbenejšieho predajcu. „Vážim si to. Bolo mi to veľmi príjemné,“ spomína. „Keď som nastúpil do predaja, ľudia si ma istý čas obzerali, kým odo mňa začali časopis kupovať. Uzavreli to tak, že som slušný človek.“

Už po chvíli v jeho spoločnosti je jasné, že druhých priťahuje aj zmyslom pre humor, trpezlivosťou, ochotou počúvať. Sám má pritom veľmi zaujímavý životný príbeh, ktorý vie pútavo vyrozprávať. 

Kulturistika a Superman

„Vždy som sa bavil športom,“ hovorí. Už ako chlapec začal doma robiť kulturistiku. Bral to vážne. V 80. rokoch vznikol z jeho iniciatívy v Aradáči Klub pre ťažkú atletiku a kulturistiku Superman. Robil v ňom trénera aj predsedu, okrem toho rozhodoval na súťažiach. Hrdo ukazuje diplom trénera pre body building, ocenenia z rôznych súťaží a uznania za rozvoj kulturistiky. Ako tréner vychoval viacero úspešných športovcov, pôsobil v rôznych športových zväzoch zameraných na kulturistiku, fitness či atletickú gymnastiku. Zaujímal sa tiež o karate. 

Keď nešportoval, nepracoval alebo nerobil poriadky okolo domu, venoval sa písaniu. Napísal knihu Kulturistika pre mužov a aby toho nebolo málo, aj zbierku poviedok s názvom Pravdivé a žartovné zážitky. „Tú vám môžem ukázať,“ hovorí hrdo a vyťahuje knihu, kde má každý príbeh slovenskú aj srbskú podobu. Poviedky ako Bicykel na bután alebo Cesta do Francúzska najskôr vychádzali na pokračovanie v Hlase ľudu, týždenníku slovenskej menšiny v Srbsku, ktorý ich neskôr vydal knižne. 

Všetky príbehy sa skutočne stali. Pavel s úsmevom opisuje poviedku o hráčoch lota. Pre miestnych to bola obľúbená zábava. Hneď zrána zisťovali, čo tipovali susedia, známi,

kolegovia, kto koľko trafil. Prípadný výherca bol hrdina. Pavel raz trafil štyri čísla z hlavnej výhry, a keďže zvyšné tri z roztržitosti zabudol vyškrtnúť, videl v tom výbornú príležitosť, ako si z ostatných vystreliť. Doplnil výherné čísla a keď sa známi chválili, že trafili tri, štyri čísla, ohúril ich oznámením, že dal všetkých sedem.

Svoj tiket im ukázal len z diaľky, ale uverili. „Viem zachovať vážnu tvár, nezasmiať sa,“ hovorí Pavel, o ktorého domnelom bohatstve onedlho hovorila celá dedina, kolegovia aj nadriadení v práci. Niektorí ľudia sa ho chceli opýtať, či naozaj vyhral, ale nevedeli, ako na to. Iní mu rovno radili, čo by si mal za vyhrané milióny kúpiť. Nikto nechcel veriť, že len žartoval.

Pieseň o Aradáči

„Mám ešte veľké plány, ďalšiu knihu mám skoro hotovú, ale kto píše knihy, vie, aké ťažké je vydávať si ich,“ hovorí a vyratúva, na čo všetko treba myslieť od typu väzby, písma, honoráru za korektúru a podobne. Pavel sa však nevzdáva, tak ako sa nevzdal, keď mu zhorel dom v Aradáči a s ním všetko majetok vrátane päťsto ešte nepredaných kníh.

„Cez jednu agentúru som si našiel prácu na Slovensku, sadil som stromy,“

spomína. Odrobil tam niekoľko sezón. Keď zostal bez práce, pomohli mu v neďalekých Piešťanoch, v Zariadení sociálnych služieb Domum. Ponúkli mu, aby predával NOTA BENE. Pavel sa v tom našiel a vďaka časopisu si vytvoril komunitu známych. „Môžem povedať, že tu mám ľudí, ktorí odo mňa časopis kupujú od začiatku. Veľmisi to vážim,“ hovorí.

V duchu stále ostáva v spojení so svojím vzdialeným domovom cez príbehy, ľudí, chute a vône, ktoré ho tvorili. „Také dobré jedlá, ako varila moja mama, už nikdy nebudem jesť,“ zaspomína. „Bola vynikajúca kuchárka. Ženy z okolia sa s ňou chodili radiť o receptoch. Kedysi sa na dedine vždy vedelo, čo sa bude v ten deň kde variť.“ Po chvíľke, kedy sa asi v duchu preniesol domov, sa usmeje a hovorí: „Musím sa trochu pochváliť. O mojejdedine som napísal pieseň. Zložil som hudbu aj text. Ľudia od nás a z okolitých dedín ju dávajú zahrať, keď niekomu blahoželajú.“