Príbeh predajkyne: Z obývačky do galérie

Jeden obraz maľuje dva týždne. Päť až šesť hodín denne. Rôznymi technikami. S predlohou aj bez nej. Únavu pri tom necíti. Miluje knihy, no maľovanie aj túto lásku predčilo. Silvia v ňom nachádza nehmatateľný pocit odpútania a zmysel. Keď sa opýtate na jej najobľúbenejší výtvor, bez zaváhania odpovie: „Ježiš.“ Na chvíľu sa odmlčí a potom dodá: „Som veriaca a do tohto obrazu som dala veľkú lásku.” Dala som doňho seba. 

Najkrajší úsmev

Obrazy lemujú väčšinu stien jej presvetlenej obývačky. Pod oknom je malý biely stolík, kde si každé poobedie rozkladá maliarske potreby. V pozadí sedí manžel Ondrej a pozerá televízor a psík Falco, ktorý oboch stráži.

Silviinej tvorbe dominujú ľudia s nevypovedaným príbehom. Keď o nich hovorí, siahne po Prosiacej a Zasnívanej. Jedna upiera oči k nebu a prosí, aby sa jej uľavilo. Hoci ju tvoria farby, zostávajú zahmlené. Druhá sníva o tom, čo potrebuje. Keď o nich Silvia hovorí, nepatrne sa usmeje a podobnosť, ktorú ste dovtedy vnímali, zmizne. 

Keď jej oči padnú na „Mona Lisu trocha inak“, položenú na posteli, pohľad sa jej rozžiari. „Tu je malý Leonardo da Vinci so svojím otcom. Sú na rybačke. Leonardo si už trošku kreslí a povie otcovi: Raz namaľujem dámu s najkrajším úsmevom na svete.“

Keď začínala, nebolo to tak. Nešlo len o neznalosť techniky. „Moje prvé obrázky sú iné. Hľadala som sa,“ konštatuje Silvia, keď nám jeden z nich prinesie ukázať. Bol zastrčený v skrini. Na bielom podklade je čierny strom s lístkami. Nepáči sa jej, no nevie slovami sformulovať, prečo. „Môj štýl je, keď môžem kúskovať,“ opisuje.

Od čiernej po ružovú

„Bola som veľmi zúfalá, chorá a mala som depresie. Videla som všetko len čierne,“ rozpráva Silvia svoj príbeh. „Rozmýšľala som, čo ma zachráni. Chcela som sa z toho vyhrabať, no nechcela som užívať viac liekov ani ísť do nemocnice.“

Pomohol jej článok, na ktorý natrafila. Išlo o hľadanie vhodných povolaní. Vyšlo jej medzi nimi aj maliarstvo. „Vtedy mi napadlo že začnem maľovať. Bolo mi jedno, či to budú machule, či budú škaredé. Hovorila som si, že zo seba len vydám to, čo vo mne je.“ Zo začiatku používala sivé, čierne, hnedé, maximálne fialové farby. „Jeden z obrazov bol veľmi škaredý, no môj švagor si ho zobral. Nakreslila som knihu, z ktorej sa vyškierala vráskavá tvár.“ Silvia do nej napísala, ako sa sama cítila: „Keď matka Zem trpela a vzdychala, vznikli kopce. Keď plakala, vyvreli rieky. Z jej veľkej bolesti vznikli moria. Na Zemi sa vykonalo príliš veľa zla, krviprelievania a vojen.“ Silviinmu švagrovi sa tá myšlienka zapáčila. Ona sama svoje prvé výtvory zahodila. „Nechcem spomínať na to zlé, čo som prežívala,“ hovorí dnes. 

Jej farby začali postupne ožívať. Z tmavozelených boli modré, potom svetlomodré až ružové. Maľovala aleje či vodopády. Hoci okolie hovorilo „môže byť,“ ona spokojná nebola. Chcela na sebe pracovať.

Kedy prišiel v jej živote zlom, nevie. „Nechávala som to plynúť, vedela som, že príde čas, keď tie obrazy budú iné a nebude na nich len čierna so sivou. Sú obdobia, keď sa mám veľmi zle a musím to prekonať.“ Silvia od šestnástich rokov bojuje s panickými atakmi. „Už viem, že nepomôžu ani lieky, ani nemocnica. Človek musí vydržať a nejako si pomôcť sám.“ 

Panika neprináša len ťažké myšlienky. Silvia ju pociťuje aj fyzicky. „Viete si predstaviť, čo je infarkt? Možno ani ja nie, ale lekár mi povedal, že pri záchvate prežívam také stavy ako človek s infarktom. To je to najhoršie.“ Vyskúšala aj psychologičku. Dobrá lekárka, ktorá človeku ľudsky sadne, sa ale podľa nej hľadá ťažko. Problémom sú aj financie. Iné metódy neskúšala.

Našla maľovanie. Sadlo jej na prvý pokus. „Ako malá som si čmárala. Snažila som sa nakresliť tváričky alebo prírodu, no nebolo to nič moc.“ Jej výtvory sa jej začínajú páčiť až teraz. „Tak trošku,“ smeje sa. „Čím viac som s nimi spokojná, tým viac ma to baví. Aj keď sa mi niektorý páči menej, v každom ťahu štetcom je láska.“ Keď mala jej dcéra štyridsiate narodeniny, rozhodla sa ju prekvapiť. „Chcela som ju namaľovať, ale nemohla som to vydržať. Hoci obraz ešte nebol dokončený, zavolala som jej: Pozri, Nelka, bude to dobré? Veľmi sa rozplakala. Spoznala sa.“ Silvia odvtedy namaľovala aj viacero vnúčat.

Pri tvorbe ju baví všetko, no musí to mať niečo do seba. „Maľovať začnem, keď ma osloví téma. Keď vidím príbeh alebo chcem namaľovať blízkeho človeka.“ Od obkresľovania obrázkov prešla k vlastným nápadom. Kedy k nej prídu? Nevie. Len začne „čmárať“. S tým, či to vyjde, sa netrápi. Takýchto plátien má hotových osem.

Aj to boľavé

Do Silviinho ateliéru v obývačke rady chodia aj jej vnučky. V októbri ste však jej diela mohli vidieť aj vy. V galérii Tranzit. – Zmeniť na: Na výstave v galérii. (bez názvu) Pred jej otvorením mala obavy, no to ju neodradilo. „Jeden pán sa ma pýtal, či už mám nachystanú reč. Ako ľudí privítam? Nevedela som,“ priznala Silvia týždeň pred vernisážou. 

Nechala to na daný moment. „Nebudem recitovať z papiera. Chcem rozprávať zo srdca. Úprimne.“ Čakala na známe tváre, ktoré jej dodajú úsmev a energiu. „Chcem pripraviť ďalšie práce. Zase vystavovať. Pokračovať kým budem vládať.“ Nikdy ju nenapadlo, že jej práce budú v galérii. Chcela sa najmä liečiť. „Vydať zo seba všetko. Aj to boľavé. Neviem ako, no našlo si ma to.“

S úsmevom hovorí, že maľovanie bola jej slamka. „Keď si človek prestane veriť, nepomôže mu nikto. Môže mať podporu blízkych, no keď sa cíti sám, záleží na jeho myšlienkach.“ Ľuďom v podobnej situácii radí, aby si všímali okolie a nezatvárali sa do seba. „Hľadajte priestor a snažte sa chytiť slamku, ktorá by vám mohla pomôcť.“ Spočiatku je to veľmi ťažké, myslí si Silvia. Hoci človek nájde inšpiráciu, problémy ustupujú len pomaly.

„Keď je lepšie, treba sa rozhovoriť. Pomáhajú aj autogéne tréningy.“ Ide o systematickú snahu dosiahnuť hlboké uvoľnenie mysle a tela. „Človek si ho postupne zapamätá a zafixuje. Každým dňom sa bude cítiť lepšie a bude zdravší.“ Niekomu sa to podľa Silvie môže zdať ako hlúposť. Sama však vie, ako to pomáha.