Modrovlasá babička
Tento rozhovor vyšiel v auguste 2025 v čísle 289 časopisu NOTA BENE. Prinášame ho v pôvodnom znení ako spomienku na Blue Grandma.
Text: Petra Vrablicová, foto: Marek Pupák
Najznámejšia babička na Slovensku, ktorú vďaka jej neprehliadnuteľnej farbe vlasov všetci poznáme ako Blue Grandma, má so svojím vnukom, fotografom a dokumentaristom Marekom Pupákom vrúcny vzťah.
Prostredníctvom fotografií spoločných aktivít na Instagrame chcú inšpirovať mladých, aby si podobný vzťah vybudovali so svojimi starými rodičmi aj oni. Tým, ktorí babku či dedka už nemajú, zase pripomenúť spoločné chvíle. A príslušníkom starších generácií chcú priniesť nový životný elán.
Ako by ste opísali váš vzťah?
Marek: Celý život sme spolu. Taká silná dvojka. Bolo by to tak, aj keby neexistoval žiadny profil na sociálnych sieťach. Nerobili sme to pre slávu. Na začiatku bolo len to, že mám babku rád. Je v nej veľa dobra, ktoré si zaslúži dať ľuďom. Chceli sme, aby ho pocítili aj tí, ktorí takýto vzťah nepoznajú alebo naopak poznajú, no už ho nemôžu žiť, pretože starého rodiča stratili. Takto si ho môžu pripomenúť. Všetko, čo sa udialo neskôr – rozhovory, pocty, to, že nás ľudia zastavujú na ulici a chcú sa s nami odfotiť, je neuveriteľné. Zároveň je to pekná spätná väzba. Vidíme, že to malo zmysel.
Blue Grandma: Mareček je moja pravá ruka. Kamkoľvek ideme, on ma všade usmerní a naviguje. Pritom ešte nedávno som ho ako malého vozila na dvojkolesovej káričke po Novej Bani, odkiaľ pochádzam, a neskôr nielen tam, ale hocikde, kde bola zmrzlinka.
M: Babka, to nebola zmrzlina, ale lízanky v tvare cumlíkov.
BG: Áno, pamätám si. Mal si ich veľmi rád a ja som ti ich chcela kúpiť, aby si mal čo v tej káričke cuckať.
Trávili ste spolu najviac času cez prázdniny?
M: Áno. Babka žila v Novej Bani, takže som chodil na prázdniny z Považskej Bystrice do úplne inej časti Slovenska. Teraz mám trojročného syna a cítim, že som musel mať babku veľmi rád, keď som u nej strávil často viac ako dva týždne a nerobil som žiadne drahoty. S bratom sme sa tam vždy tešili. Babka nám vymýšľala program a keď si potrebovala niečo vybaviť, zobrala ma so sebou.
BG: Veľa sme sa hrávali, chodili sme na výlety, do lesa na bylinky. Predvčerom ma prekvapil. Otvoril dvere a vopchal do nich košík na hríby, ktorý som mu podarovala, keď som si povedala, že som už stará a na hríby chodiť viac nebudem. V košíku bolo šesť hríbov a materina dúška. Teraz ich suším na balkóne. Mareček je do hory ako stvorený. Neviem, ako to je možné, ale spraví dva, tri kroky a už nájde hríby.
Aj vám išlo hľadanie tak od ruky?
BG: Na hríby ma brávali ešte rodičia. Mali sme kravu. Chovali sme ju najmä tým, čo sme doniesli z hory na chrbte. Keď sme s mamkou nazbierali dosť zeleného a vracali sme sa domov, hľadali sme hríby. Keď boli dva alebo tri, tešili sme sa – aký obed. Popri hríboch sme zbierali aj suché haluze, na ktorých sme hríby uvarili aj sme si prikúrili. Všetko sme priniesli: pre kravičku, pre nás aj do ohňa.
M: Naše prázdniny sme prežívali rovnako. Veľmi ma to ovplyvnilo. Chodili sme spolu na bylinky. Posledných päť rokov už chodím sám. Všetko ma však naučila práve babka. Robím to aj preto, že viem, ako veľmi ju to poteší.
BG: Čo nazbiera, potom popreberáme, aby zostala len materina dúška, repík a iné liečivé bylinky. Necháme ich vysušiť na balkóne.
M: Keď som prázdny košík priniesol domov, môj trojročný syn sa hneď pýtal: „Tatinko, že budem môcť tiež s tebou chodiť do hory?“ Takže tradíciu generačne posunieme a bude v rodine ďalej žiť.
Ako ste trávili leto?
M: Neďaleko babkinho domu bola predajňa pečiva a ja som čakal, kým prinesie čerstvé „myšky“, mäkké pečivo v tvare uzlíkov. Po raňajkách sme vyšli na záhradu, ktorá síce mala 20 krát 20 metrov, no bolo tam všetko od jahôd a malín cez mrkvu a kríky ríbezlí a egrešov až po marhuľu a ťahavý vinič. Všetko sa muselo obhospodáriť. Chodili sme na tajchy alebo sme s bratom išli na ihrisko, kam na nás videla, aj keď varila obed.
BG: Chlapci sa hrali aj na dvore. Na jednej strane bol Miško, na druhej Marek a ja som bola v bráne. Keď si prihrávali, občas ma trafili. Zabolelo, ale tešilo ma byť s nimi.
M: Hoci v tom čase dedko už nežil, babka mala jeho zbierku drevených stareckých palíc. Boli vyrobené z koreňov stromu, pekne spracované a nalakované. S bratom sme ich otočili hore nohami a hrali hokej. Potrebovali sme brankára, tak sme poprosili babku. Ani nechcem pomyslieť, ako sme triafali a občas babku nechtiac zasiahli do členka. Ona na sebe nedala nič znať. Ani že sa o mňa bojí, keď som jazdil na skateboarde a ukazoval som jej, ako viem skákať.
Nebáli ste sa?
BG: Bála, čoby nie. On bol ale vždy opatrný. Hoci si ublížil a nevedel, čo je to šanovať sa, vždy to sám vyriešil. Uvedomil si, že sa nič podstatné nestalo.
Máte takýto silný vzťah s babkou iba vy alebo aj váš brat?
M: Michal má s babkou rovnaký vzťah ako ja. Sme na ňu veľmi naviazaní. Hovorí o tom aj prvá fotka, ktorú som zverejnil na instagramovom profile Blue Grandma. Mám na nej dva alebo tri roky a sedím babke na kolenách, podobne ako teraz sedáva na mne môj syn. Hoci to môže vyznieť hlúpo, lásku neviete rovnomerne rozdeliť. Aj keď som mal svoju druhú babku, ktorá už, bohužiaľ, nežije, tiež veľmi rád a všetko fungovalo, nebolo to rovnaké. Vidíte to aj na deťoch. Ak by ste vedľa seba postavili obe ich babky, väčšinou viete, za ktorou sa rozbehnú. Hoci to dieťa milujú rovnako, niektorá je jeho srdcu bližšia. V angličtine sa tomu hovorí soulmate. Rovnako to mám s Blue Grandma. Cítim, že nás aj bez slov spája čosi veľmi špeciálne. Čím to je? Neviem. Veľa sa smejeme, stále mi hovorí miláčik. Vytvára pocit lásky a bezpečia.
Blue Grandma, takže za vami chodil Marek aj s problémami?
BG: Áno, chodil, ale všetko som vždy brala mierne. Teda, že sa to vyrieši. A aj tak bolo. On nebol problémový. Nič nevyparatil. Neboli na neho sťažnosti.
Marek, kedy bola pre vás prítomnosť babky najdôležitejšia?
M: Babka bola pre mňa bútľavou vŕbou. Ako mladý som zažil obrovský šok, keď sa moji rodičia rozviedli. Nič tomu nenasvedčovalo, rodičia sa nehádali, nekričali. Vtedy som chodil za babkou. V hlave som mal paniku a nevedel som si vysvetliť, prečo sa to stalo. Mal som milión otázok a nula riešení. Babka si to asi nebude pamätať, no keď som sem prišiel a videla, že ma to trápi, nevybrala si cestu spoločného plaču. Ukázala mi, že keď u nej doma zatvoríme dvere, nebudeme túto tému riešiť. Pomohlo mi to sa s tým vyrovnať. Babka mi aj neskôr pomáhala bez toho, že by o tom vedela. Stačí, že sa so mnou rozpráva. Robí to zázraky.
Blue Grandma nevycítili ste, že sa niečo deje?
BG: Áno, cítila. To, že sa jeho rodičia rozišli… Neboli ani prví ani poslední, hoci v ich prípade sa to stalo z ničoho nič. Pamätám si, ako si sadol na dlážku. Zaklonil hlavu a plakal, tak plakal. Ja som ho šanovala, aby sa nezrútil. Prežil to a život išiel ďalej. Miláčik, ja by som mu bola dala svoj život, keby som bola vedela, že niečím trpí. Ale on sa držal. Život mu išiel plynule a ja som sa spoľahla na to, že je to dobrý chlapec, vie sa sám zo seba tešiť a rásť.
Nezmenilo sa to ani pubertou či odchodom na vysokú školu?
M: Kto ma pozná, vie, že som bol s babkou spojený celý život. Keď sme s kamošmi debatovali, ako sa máme, hovoril som, že som bol s babkou na bylinkách. Pýtali sa ma, prečo s ňou trávim toľko času. „A ty prečo nie?“ – spýtal som sa naspäť. „Máme dobrý vzťah, niet sa čomu čudovať.“ Neskôr sme našli spôsob, ako to ukázať. Instagramový profil, ktorý ukazuje vzťah starej babičky s vnukom, vyvoláva senzáciu. Mne to príde úplne prirodzené. Neviem, prečo to vzbudilo takú pozornosť. Žijeme tak celý život. Bohužiaľ, mnohí seniori sú na okraji spoločnosti. Chcel by som, aby ľudia mali viac otvorené oči a srdce. Všetci máme svoju ľudskú cenu. Žiadne peniaze v živote vás nenaplnia tak, ako keď niekomu pomôžete.
Rozmýšľali ste niekedy, ako bude vyzerať váš život v tomto veku?
BG: Miláčik, ja som si nepredstavovala, že sa dožijem toľkých rokov. Neviem, koľko mojich vrstovníčok ešte žije v Novej Bani. Pripisujem to Panne Márii. Chráni ma za to, že som ju nosila do Kohútova (pútnické miesto pri Novej Bani – pozn. redakcie). Bolo to ťažké a do kopca. Museli sme byť štyri. Vždy po pätnástich metroch sme sa menili s ďalšou štvoricou. Na púti sa modlilo a spievali sa náboženské piesne, v Kohútove sa odslúžila svätá omša a potom sme Máriu museli odniesť naspäť, no stále veľmi vďačne. Myslím si, že na to pamätá.
Ako by ste opísali, čo na sociálnych sieťach robíte?
BG: Čo robím? Väčšinou len domácnosť. Mám maličký bytík, tak si ho obehám, posteliem, upracem. Alebo ideme na výlet. Dám si palacinky, tie veľmi ľúbim, alebo lokše.
M: To je pre babku komplikovaná otázka… Babka, čo by si chcela povedať ľuďom, ktorí ťa sledujú?
BG: Spýtala by som sa ich, prečo ma sledujú. Prečo som taká zaujímavá? Veď som obyčajná stará žena. Bola by som rada, keby sa takto zaujímali aj o ostatných seniorov. Hoci už máme svoje roky, sme ešte ľudia. Už si všeličo nepamätám, ale som tu. Čo by som im chcela odkázať? Aby boli dobrí. Aby trpezlivo znášali to, čo im život donesie. A aby nešetrili nehou. Nemôžem sa pozerať na to, keď sa ľudia bijú, hnevajú, bojujú. Neznášam vojny. Nič dobré starým, mladým aj tým v strednom veku neprinesú.
M: Na profil sa snažíme dávať veci, ktoré môžu mladých ľudí inšpirovať. Aj oni možno majú takú babku, len to s ňou nevedia alebo ich vzťahu nedávajú šancu či nemajú čas. Ľudia sa ponáhľajú za výkonom, peniazmi a vecami, ktoré sú im prezentované ako podstata života. Je pekné mať silné auto či dom, no ide o veci, ktoré netvoria to skutočne dôležité. Podstatné pre mňa je, že mám niekoho, s kým si roky budujem vzťah. Ten človek mi zlepší náladu bez toho, aby otvoril ústa. Mali by sme sa zaujímať o seniorov a celkovo o ľudí. Nikdy nevieme, aké ťažké bremeno niekto nosí. Na ošiali okolo Blue Grandma ľudia vidia modrovlasú babičku, ktorá je prirodzene milá, optimistická, má nezameniteľný štýl a po stretnutí s prezidentkou či vystúpení v show s Adelou hovoria: „Wow, babka je slávna, ste úžasní.“ Nám o slávu nejde. Sme úplne obyčajní ľudia s úplne obyčajným príbehom. Môže ho žiť každý, keď tomu dá šancu.
Blue Grandma, keď sa vás Marek po prvý raz spýtal, či vás môže odfotiť, čo ste si mysleli?
BG: To si nepamätám. Mareček?
M: Babka bola moja prvá modelka. No stále mi hovorila: „Mňa si nefoť. Na mňa si zbytočne míňaš film. Nie som ani pekná, ani nič.“ Ja som sa ale nedal odradiť a povedal jej, že ak by dovolila, chcel by som si ju pofotiť na pamiatku.
Už ste si na to zvykli, Blue Grandma?
BG: Ešte aj za stolom, keď mu dávam jesť, mi povie: „Ja by som si to rád odfotil.“
M: Cieľom nie je zaujať alebo niečo vytvárať, ale zachytiť, čo žijem. Zároveň si to chcem chrániť. Z času, ktorý s babkou strávim, sú len dve percentá venované tomuto projektu. Navyše si chcem zachovať jej recepty v časoch, keď si ideme kadejaké „bumbonambá“.
Plní to účel?
M: Áno. Oslovujeme mladých ľudí a oni to ukazujú svojim starým rodičom. Babka ich inšpiruje. Nejaké moje fotografie odkúpil dom pre seniorov alebo boli na výstavách. Písali mi, že staršia pani s modrými vlasmi seniorom dala elán povedať si, že to môžu zažiť aj oni a nemusia sa vekom takpovediac opustiť. Dostávame aj veľa citlivých správ o tom, že niekto práve pochoval dedka a náš profil na sociálnych sieťach mu pomáha vyrovnať sa so stratou. Alebo nám ľudia píšu, že vďaka nemu častejšie volajú starým mamám.
Kedy ste si uvedomili, že vás ľudia poznávajú aj v reálnom živote?
M: Keď nás pozvali na Pohodu. Cestu, ktorú by som predtým prešiel za dve minúty, sme s babkou išli hodinu. Zo všetkých strán sa na nás ľudia pozerali, chceli nás pozdraviť, odfotiť sa s nami, dokonca nás objať.
BG: Nevedeli sme spraviť ani krok.
M: Ešte predtým sme raz v piatok poobede išli v Bratislave do divadla a pred Starou tržnicou bolo množstvo ľudí. Niekto na nás ukazoval: „To je ona!“ Videl som dve dievčatá kričať niečo v električke. Na ďalšej zastávke vystúpili a pribehli nám povedať, aká je babka super. Potom prišiel čistý metalista, brada, oblečenie – a obrovský úsmev. U mňa to ale malo opačný efekt. Stiahol som sa do ulity. Uvedomil som si, že toto som asi nechcel. Začal som sa o babku báť. Babka vtedy povedala, a stále hovorí…
BG: …Mareček, veď to nie je žiadny problém, všetci tí ľudia sú veľmi slušní. To si cením. Nikto pred nás neskočí, tajne nás nefotí ani nič podobné.
Popularita vám priniesla veľa zážitkov. Ktorý vám utkvel v pamäti?
BG: Balón. Leteli sme a nad hlavami nám šľahal plameň. Chcela som k nemu natiahnuť ruku a zatiahnuť šnúrku, ktorou sa ovláda, no nedočiahla som… A potom, keď sme boli navštíviť pani prezidentku v prezidentskom paláci. Málokto sa tam dostane. Pani prezidentka je veľmi milá žena. Veľmi si ju vážim. Hoci už prezidentkou nie je, nikto jej inak nepovie.
Marek?
M: Po debate na Pohode za nami prišiel producent, že sa môžeme preletieť na malom lietadle. V duchu som si hovoril, že by som veľmi rád išiel, tak som sa spýtal babky a ona hovorí: „No jasné, že by sme išli!“ Prekvapila ma. Whisky s nami vzlietol a začal robiť manévre, hore a dole, takže som sa bál, či sa niečo nestane a babke nepríde zle. Keď sme pristáli a babku dostali z lietadla, spýtal som sa ho na najstaršieho človeka, ktorého viezol. Vysvitlo, že to bol 80-ročný pán. „Moja babka má 88,“ odvetil som a on: „To vážne? Mám nový rekord! Ale, pani, ospravedlňujem sa, že som s vami robil také kúsky!“ Našťastie to dobre dopadlo. Som veľmi rád, že na sklonku babkinho života sa nám podarili také pekné veci.
Leteli ste lietadlom a vystupovali pred davom ľudí. Neboli ste nervózna?
BG: Nie, keď som s Marečkom. Volám ho moja pravá ruka a skutočne to tak cítim. Mareček mi podá ruku, drží ma. Cítim, že mám oporu. Navyše, som zvedavá!
M: Keď babka hovorí o ruke, spomínam si, ako sme stáli v prezidentskom paláci. Držali sme sa za ruky. Bol som trochu mimo. Bál som sa. Spýtal som sa: „Babi, bojíš sa?“ Ona povedala len: „Však a čo?“
Čo vám projekt Blue Grandma dal?
BG: Povedala by som, že ma osmelil a povzbudil. Ukázal mi, že ľudia si vážia starší vek, že som ešte zaujímavá. Aj iným babičkám a deduškom by dobre padlo, keby sa im ich vnuci, vnučky alebo iní ľudia venovali.