V koži predajcu so Sandrou z Dejepisu Inak

Hoci vonku pocitovo mrzlo, Sandre nechýbal od skorého rána úsmev na tvári. Očakávania ani obavy nemala. Jej hlavnou stratégiou bol úsmev. „Bolo to prekvapivo veľmi príjemné, hlavne ľudia na ulici boli príjemní,“ zhodnotila po viac ako dvoch hodinách, hoci sa triasla od zimy. „Prvá hodina ešte išla, ale tá druhá. Hovorila som si, kedy to už skončí? Nemôžem si predstaviť, že niektorí takto pracujú aj šesť hodín. Stáť na jednom mieste a nemôcť sa rozhýbať alebo zahriať sa, musí byť náročné,“ hovorí Sandra. „Postupne sa mi ťažko sústredilo a bolo pre mňa náročné usmievať sa na ľudí a premýšľať nad tým čo povedať.“

Sandra najprv nevedela, ako bude ľudí oslovovať. Pýtala sa Ingrid na taktiku. „Aby som nepôsobila, že žobrem. Aby to bolo dôstojné a nevnucovala som sa. Takže som pekne pozdravila a povedala: Nech sa páči NOTA BENE.“ Ľudia boli podľa nej milí, no občas ju prekvapili. „Reakcia, ktorú som si sama veľakrát pri kontakte s predajcom NOTA BENE vybrala, bolo sklopenie pohľadu, keď som si časopis nechcela kúpiť alebo som pri sebe nemala peniaze. Už to nikdy viac neurobím,“ priblížila. „Keď som sa s tým stretla zoči voči, ja ako predajca, tak to bolo veľmi nepríjemné. Oveľa krajšie bolo, keď ma pozdravili a povedali: Nie, ďakujem, už mám; alebo ďakujem; či dobrý deň.”