Príbeh predajcu: Ako to vidím ja

So záujmom zachytáva momenty, ktoré ho obklopujú, a ukladá si ich do pamäte fotoaparátu rovnako ako do vlastného vnútra. „Fotky sú moje spomienky,“ hovorí predajca Peter, keď nám s kolegami v Dennom centre na trenčianskej Sihoti ukazuje fotky zo svojej druhej výstavy.

Ani jedna z fotospomienok, ktoré ho obklopujú, nie je jeho najobľúbenejšia. V pondelok ráno sa mu páči jedna, v utorok na obed iná a večer zase ďalšia. „Každá je pre mňa dôležitá,“ usmieva sa. Ľudia, ktorých zobrazuje, sú komparzom jeho vlastného príbehu. Cvakne ich znenazdajky, na život či pocity sa ich nepýta. „Ľudia mi nikdy nepózujú.“

Pohyblivý denník

Peter nevie povedať, čo ho na vybraných modeloch láka. „Ak by som pri momentkách premýšľal, neurobím ani jednu,“ vysvetľuje. „Je to svetlo? Obraz? Výraz? Gestá? Ťažko povedať.“ Baví ho túlať sa a pozorovať. Obklopiť sa prostredím a vnímať, ako sa v ľuďoch odráža. Nezáleží na tom, či fotky napokon vystaví alebo zostanú založené len pre jeho pohľad. „Vidím to, čo vidíte vy. Možno z iného uhla, iným pohľadom. Veľmi to nedefinujem.“

Hoci na jeho najnovšej výstave Takto to vidím ja II nájdete prevažne čiernobiele pouličné portréty, nebráni sa ani farbe. „Dávať krajinu do čiernobielej by bolo trochu divné.“ Pre Petra je to hobby, preto sa nad technickými parametrami nezamýšľa. Fotí intuitívne. „Ak by to bolo profi, už by mi to neprinieslo to, čo mi to dáva.“

Napriek tomu má skúsenosti aj s profesionálnym fotením. Vlani v lete ho pozvali fotiť skupinu historického šermu na hrad Strečno. „Netušil som, že popri tom budem musieť prejsť celý hrad. Ale dal som to aj s barlami. Tie fotky stáli za to.“ Niektoré z nich sú súčasťou jeho výstavy. Sám sa však do takých projektov pre problémy s chôdzou nepúšťa. Ale pokiaľ ho organizátori nechajú fotiť v dave, kde si ho nikto nevšíma, je vo svojom živle.

„Ľudia sú prirodzení, len keď o vás nevedia. Majú živý pohľad, v tvári im vidíte smútok, starosti, šťastie.“ Ako keď fotil v Bratislave počas Talianskych dní. Na Hlavnom námestí uvidel tancovať do rytmu hudby malé dievča. „Malo vlastný svet a absolútne ju nezaujímalo okolie.“

Srdcom na západ 

Rodák z Trenčína rád chodí do Tatier, Bratislavy, na východné Slovensko aj na Oravský zámok. Brno je však jeho srdcovka. Do metropoly Moravy prišiel pôvodne nakrátko, no napokon tam zostal sedemnásť rokov. Bývalý vojak z povolania tam pracoval ako živnostník na rekonštrukciách starých budov.

Pri jednej z fušiek však naňho padlo lešenie. „Bol silný vietor, utrhli sa kotvy, strhlo ma to a dolámalo mi chrbát.“ Peter sa zobudil v nemocnici, kde sa musel opäť naučiť chodiť. „Zostať na vozíku pod práškami je veľmi jednoduché. Postaviť sa bez nich je niekedy pekný prúser, ale stále lepší ako čakať na zázrak a na to, že sa niečo zmení.“ 

Túžba chodiť bola pre Petra najväčšou motiváciou. „Je to beh na dlhú trať, pri ktorom nepočítate dni.“ Od vozíčka cez chodítko až po barly mu to trvalo vyše pol roka. Ísť do práce nepripadalo do úvahy. „Znamenalo by to nerobiť ju ani dobre, čo je na trojku.“

Aj vo svojich 52 rokoch sa usiluje, aby každý jeho deň bol iný. „Snažím sa robiť veci nie naplno, ale tak, aby mali zmysel. Či sa to už darí, je iná vec,“ žartuje. „Aj ja mám občas chorobu zvanú lenivosť, ktorá ma premôže.“ Najväčším nepriateľom je podľa neho stereotyp. „Ten ubíja.“ Aby ho prekonal, vymýšľa si rôzne „hodinky“. Úlohy, ktoré za daný čas musí splniť, hoci sa mu nechce. „Funguje mi to.“

Neplánovaný návrat

Peter sa vrátil do Trenčína len nakrátko. Vyriešiť resty z minulosti. „S tým, že pôjdem späť do Brna, ktoré stále považujem za svoje zázemie.“ Prešlo osem rokov a stále je v Trenčíne. Pomaličky dáva tie resty do poriadku. Napriek zdravotným problémom nesedí. „Nečakám na zázrak. Bolo by to naivné. Vidím, ako potom skoro každý skončí s fľaškou.“

Vo voľnom čase, ktorý by mu inak nechýbal, rád cestuje. „Sadnem do vlaku a nechám sa viezť.“ Chodí najmä sám a udáva si tempo. „Ani po rokoch si neviem zvyknúť na myšlienku, že už nebudem tancovať, nesadnem na motorku či bicykel.“

Zoznam želaní, ktoré si chce splniť, je ešte dlhý. Poradie jednotlivých položiek sa často mení. Ako prvé spomenie tirolské Alpy. Chcel by navštíviť bratranca, ktorý tam žije. Ďalšie je Taliansko. Všetko však závisí od zdravia, času a financií.

Prvý foťák si kúpil ešte v Brne. „Bola to len frajerinka.“ Najprv sa mu to nepáčilo, ani si neštudoval techniku. Občas len niekomu na požiadanie spravil fotku. Podobne ako iní tvrdí, že fotograf sa dlho hľadá. Preto fotí, čo ho práve baví. „Málokedy si vyberáte lokácie. Ale keď si v ten deň zoberiete foťák a uvidíte niečo, to vám dá impulz.“

Chodiť s plánom preňho nefunguje. „Najlepšie je ísť na blind.“ Občas tak natrafí na divadelníkov aj tanečnú skupinu. „Ten pohyb, výraz tváre a emócia je sen,“ opisuje fotky zobrazujúce indickú tanečnicu či  írsku divadelnú skupinu, ktoré pred ním visia. „Fotiť len preto, aby som cvakal, by bol príliš drahý koníček.“

Svoj aparát si berie aj na predajné miesto. Ľuďom sa svojou vášňou neprezentuje. Napriek tomu sa to medzi nimi pomaly šíri. Požiadali ho aj o niekoľko fotení na mieru. „Som rád, že keď ma vidia na plagáte alebo na výstave, berú ma inak.“ Nielen ako niekoho, kto by namiesto predávania NOTA BENE mal pracovať, čo je častý stereotyp. „Robím, čo môžem, na čo práve mám a čo musím.“ Pritom je pre okoloidúcich často bútľavá vŕba.

Vďaka zhovorčivosti si časom namiesto ubytovne našiel podnájom. Jemu aj kamarátovi v podobnej situácii ho ponúkla pani, ktorá si od neho kupuje NOTA BENE. Doteraz sa stretávajú každý mesiac. Nielen aby vybavili záležitosti okolo prenájmu. Ale aj na priateľský rozhovor.

Ak vás zaujal tento príbeh, tu si môžete stiahnuť a prečítať celé číslo NOTA BENE, v ktorom bol zverejnený.